O desať rokov neskôr // Ten Years Later [English translation below]

Autor: Lucia Švecová | 17.3.2020 o 22:50 | (upravené 17.3.2020 o 23:50) Karma článku: 1,13 | Prečítané:  121x

...alebo o tom, čo nás môže čakať vo svete karantény. ...or what we might expect in a world of quarantine.

„Aaah“ Prvé slnečné lúče prinútili Janu zívnuť si, no ona sa vzápätí zháčila. Čo ak sa Gréta na jej zívnutie náhodou zobudí a oni si omylom povedia „Dobré ráno“? Jana vykĺzla z postele najtichšie ako sa dalo a ihneď sa zatvorila do detoxovej kabíny. Vtedy slnečné lúče prebudili aj Grétu a ona si dávala veľký pozor, aby sa na Janu ani len nepozrela pred tým, než prejde detoxovým procesom vo svojej kabíne.

Tieto pravidlá boli prísne a kedysi nesmierne otravovali Janu aj Grétu. Avšak časom obe presvedčili samé seba, že treba brať život taký, aký je, a nemá zmysel sa sťažovať, nakoľko sťažnosti tie pravidlá nijak neovplyvnia. Už to bude desať rokov odkedy si všetci museli doma nainštalovať štátom pridelené detoxové kabíny v ktorých každé ráno, skôr než by mali šancu dostať sa do kontaktu s hocičím a hocikým, musia stráviť pätnásť minút aby sa zbavili čo i len stopy každej mutácie vírusu a obnovili svoju imunitnú vrstvu.

„Dobré ráno, drahá! Ako si spala?“ Jana objala Grétu len čo sa obe vynorili zo svojich kabín. Bolo od nich veľmi odvážne objímať sa takto úprimne a v takej telesnej blízkosti. Jana a Gréta sa naučili žiť v tajnosti. Dávali si pozor, aby všetky web kamery na telefónoch a počítačoch v spálni boli zakryté, v prípade, že by polícia zase špehovala.

Vykročili do obývačky: „Počítač, o koľkej to mám zavolať rodičom?“ Gréta zavolala do miestnosti. „Telefónny rozhovor s rodičmi o 10.00. Nedotýkajte sa klávesnice, rozhovor bude aktivovaný o dve minúty automaticky. Po chvíľke chrapčania, ako sa signál prispôsoboval, kým sa Grétini rodičia pohodlne usadili na pohovke, ozvalo sa z reproduktora: „Gréta, Grétka, si tam? Dohodli sme sa na desiatu.“ „Áno, mami, tu som. Aké bolo vyšetrenie?“ „Dobré, počítač povedal že mi nič nie je, ako by mohlo keď sme furt doma. Och, ale ja si na to stále neviem zvyknúť, tieto elektronické vyšetrenia...“Ach, zakaždým, celých desať rokov... Gréta pregúlila očami. „Ako sa máš ty, taká sama? Nehovorili sme pred tými rokmi, že by ti bolo lepšie nájsť si konečne manžela? Cez ten počítač sa ešte zoznamuješ s niekým?“ Otec sa tiež zapojil do rozhovoru. „Oci, prosím ťa, na toto som nevolala.“ „Joj no veď dobre, no...“ „Majte sa krásne, ja musím... musím niečo... mám robotu. Zavoláme si pozajtra zase o desiatej?“ „Čože, to už? No... tak dobre, hej nič nemáme na pláne.“ „Počítač, zapíš budúci telefónny rozhovor s rodičmi na stredu o 10.00.“ „Telefónny rozhovor s rodičmi v stredu o 10.00 bude aktivovaný automaticky, nedotýkajte sa klávesnice.“

„Gréti, netráp sa, rodičia sú rodičia. Je škoda, že o mne nemôžu vedieť, ale taký je život...“ Jana sa súcitne pozrela na Grétu, no vzápätí sklopila zrak. V tom pohľade bolo až príliš úprimnosti v prítomnosti počítača. „Prichádzajúci hovor, Gregory, Spojené kráľovstvo.“ Počítač nečakane prerušil výmenu pohľadov. „Greg? Ten sa neozval odkedy vstúpil do armády!“ Jana sa zháčila, no zároveň neodolala úsmevu. Také nádherne nečakané prekvapenie, spojiť sa so starým priateľom.

„Jana, Gréta, haló, počujeme sa?“ ozval sa mužský hlas v angličtine.

„Áno, áno, Greg, tu sme!“

„Nemám veľa času, som... no, vlastne, práve som na úteku, haha, nie je to vtipné?“ V Gregovom hlase bolo počuť bolesť, iróniu, prehltnuté slzy, no napriek tomu akási zvláštna radosť prenikala na povrch. Možno nádej na slobodu?

„Greg, hej, pomaly. Nie si náhodou v armáde? Odkiaľ utekáš, prečo? Si v pohode?“ Jana nevedela čo sa opýtať skôr.

„Som, a nie som. Veď viete, všetci sa tu zbláznili. Armáda bola vtedy jediný spôsob, ako sa vyhnúť starým brexitérom so zbraňami na uliciach. Ale už to tu nevydržím. Je to ako väzenie a pre všetkých cudzincov vytvorili novodobé koncentračné tábory! Volám vám lebo... chcem utiecť na Slovensko.“

„Čože? Ale veď, tento hovor bude určite nahrávaný, och toto je riskantné! Prečo práve na Slovensko? Veď vieš, že tu máme zase iné problémy.“

„Viem, ale aspoň sa tam ľudia nestrieľajú navzájom na ulici.“

„Hm, okrem polície a fanatikov...“

„Čo keby sme jednoducho išli žiť von, do prírody? Máte to tam krásne.“

„Greg, nedávaš zmysel.“

„Ja viem, asi som blázon. Rozmyslite si to. Ak sa chcete pridať, som práve na vojenskej lodi, akože idem po zásoby z Francúzska, ale mám sfalšované dokumenty a myslím že sa dostanem až do Bratislavy, na “pracovnú cestu“. Mal by som byť na rakúsko-slovenskej hranici o tri dni.

S tým Greg zavesil a Jana s Grétou úplne stratili reč.

 

***

„Ste na slovenskej hranici. Preukážte svoju totožnosť, titul a zámer vašej návštevy.“ Opäť ďalší počítač privítal Grega asi 50 kilometrov za Viedňou. Greg rýchlo vybral svoj vojenský preukaz z vrecka kabáta a odrecitoval naučené vysvetlenie: „Britská armáda vysiela vojakov do jednotlivých krajín, prezistiť kapacitu zásob a možnosť opätovného nadviazania výmenného obchodu.“ Počítač prehľadával vo všetkých dostupných databázach, ale oznam o nijakom prieskume britských vojenských ambasádorov nenašiel. V každej inej krajine mi uverili, vedia, že Británia už dávno nekoná organizovane a múdro a že vôbec nemusí oznámiť prieskumnú návštevu. Ach, Slováci sú príliš opatrní... „Zámer návštevy neznámy. Budete prevedený k online vypočúvaniu.“

Greg bol nasmerovaný prístrojom do tmavej chodby. Uprostred tej sa však odrazu pootvorili dvere. Cez ne nazrela žena a naznačila hlavou, že ju má nasledovať. Greg neváhal a vyšmykol sa z chodby na čistý vzduch. „Kto si?“ spýtal sa Greg. Žena odpovedala lámanou angličtinou: „Ja, čistiť tu, dlho, ja som upratovačka. Kto si ty?“ „Prečo si tu? Ako to, že ťa neposlali domov?“ „O Rómov sa nestarajú. Rómovia nie sú chránení, veľa má vírus. Ja chcem vidieť, odísť zo Slovenska. Rozprávaj, prečo tu?“ Greg v tej chvíli rezignoval. Čistý vzduch mu dal pocit slobody a on už nemohol viac odolávať. Nebál sa vyrozprávať všetko tejto žene, už bol dosť ďaleko, aj keby sa nedostal ďalej, už len tento moment na čistom vzduchu stál za to.

„Ja som zo Spojeného kráľovstva, utekám. Pred desiatimi rokmi, keď sa svet zbláznil kvôli COVID-19, u nás to vyústilo do kultúrnej apokalypsy. Najprv sa oveľa viac ľudí priklonilo k tvrdému Brexitu a potom sa z nich stali extrémistickí rasisti. Ľudia začali nosiť zbrane po ulici a nebáli sa zastreliť hocikoho, kto vyzeral ako cudzinec. Všetci Briti, ktorí sa nakazili vírusom, boli liečení v jednej nemocnici v Londýne, no keďže kapacita bola obmedzená, cudzinci boli ponechaní milosti osudu. Vtedy sa časť vojakov zmobilizovala a snažila sa chrániť cudzincov, preto som vstúpil do armády. Nemohol som sa na to pozerať. Ale napokon, pred tromi rokmi, vláda vytvorila prvý novodobý koncentračný tábor pre cudzincov v Londýne. Najprv deportovali ľudí inej rasy, teraz začali deportovať každého s iným prízvukom. Musel som utiecť. Mám na Slovensku dve známe a Slovensko sa mi vždy páčilo. No dúfam, že sa dostanem ďalej, že strávim zvyšok života na cestách. Napokon nijaká krajina nie je ideálna na život.“

Žena neporozumela úplne všetko, ale obdivovala zasnenosť v Gregových očiach. Už dávno nevidela nikoho s toľkou nádejou na budúcnosť v pohľade. Vtedy to ešte nevedela pomenovať, no práve sa zamilovala.

„Ako sa voláš?“ Greg si spomenul na slušné spôsoby.

„Kata, oni ma volajú Kata. Ty?“

„Greg, moje meno je Greg.“

Greg a Kata si ani nestačili podať ruky a odrazu sa z budovy spustil alarm a pred nimi sa vztýčil elektrický plot. Z reproduktoru na stene budovy sa ozval hlas počítača: „Zadržaný sa nedostavil na online vyšetrovanie. Policajná jednotka bola vyslaná.“

„Jana, Gréta, ste tam?“ Greg rýchlo vytočil telefónne číslo. Už sa nebál, tento pocit slobody mu stačil.

„Greg? Áno, tu sme, čo sa deje? Kde si?“ ozvala sa Gréta.

„Zadržali ma na rakúsko-slovenskej hranici, je tu so mnou Kata, ktorú som práve stretol. Ďalej sa asi nedostanem, tak sa chcem rozlúčiť.“

Na druhej strane sa na chvíľu nikto neozval, no bolo počuť, ako sa Jana s Grétou dohadovali.

„Ideme tam.“

„Čože?“

Gréta s Janou zavesili, no kým sa Greg stačil spamätať, všimol si, že policajné auto sa rýchlo približuje.

 

***

Jana s Grétou schmatli ruksak, ktorý mali stále pripravený pod schodmi. Pred vypuknutím vírusu zvykli chodiť na náhodné výpravy do hôr, milovali to. Zvykli mať vždy jeden zbalený ruksak s nevyhnutnými vecami, aby mohli doslova vybehnúť hocikedy kamaráti zavolali. Za posledných desať rokov to samozrejme spraviť nemohli ani raz, ale ruksak aj tak nechávali zbalený, len tak, na pamiatku starých dobrých časov. Bolo to ako inštinkt. Čosi sa v nich prebudilo, proste vedeli, že musia odísť, a toto bol posledný raz kedy by mohli vidieť Grega. Rýchlo zabuchli dvere bytu, ktorý ihneď spustil alarm – domáca karanténa bola nepovolene narušená. No oni si to už nevšímali a rýchlo nasadali do auta.

Našťastie žili na kraji Petržalky a tak im to na hranicu netrvalo vôbec dlho. Ako sa približovali, videli policajné auto a pri ňom stáť troch policajtov s dvoma ďalšími osobami. Hlavou im obom vírili najrôznejšie myšlienky, no aj keď nahlas neprehovorili ani slovo, cítili, že myslia na to isté. Prežitie nemá zmysel, ak nemajú prečo žiť. Greg vždy zhmotňoval život, po akom túžili, aké tužili byť. Jeho odvaha postaviť sa ľuďom a ísť za slobodou ich inšpirovala. Oni sa skrývali už tak dlho a to z nich vysávalo všetok život viac, ako akýkoľvek vírus. Keď policajti začuli prichádzajúce auto, dvaja sa otočili a mierili zbraňami na vozidlo. Jana s Grétou zastavili a rozhodli sa utekať ku skupine na hranici so zdvihnutými rukami.

„Nestrieľajte, prosím, my poznáme toho muža.“ Jana kričala.

Kým sa policajti nepozerali, Greg stisol Katinu dlaň. Potreboval cítiť ľudskú prítomnosť a hoci sa tešil, že vidí Janu a Grétu, že nabrali odvahu vydať sa za slobodou, bál sa o nich.

„Stáť! Vypočujeme najprv týchto dvoch a potom vás.“ Jeden z policajtov sa priblížil k Jane a Gréte, neustále mieriac zbraňou.

„Áno, ja ich poznám. Prosím, nechajte nás prejsť spolu. Ak ma nechcete pustiť na Slovensko, pôjdeme cez Rakúsko, nechajte ich prejsť so mnou.“ Greg prerušil policajta, neustále držiac Katinu dlaň. Kata mlčala, no červenala sa v tvári a myslela, že exploduje od vzrušenia. Prežitie nemá zmysel, ak nemá prečo žiť. Pôjde s Gregom, aj keby ich cesta mala skončiť tu.

Policajt sa obrátil späť k Jane s Grétou: „Identifikujte sa. Aký je zámer vašej návštevy Rakúska?“ Gréta vtedy stisla Janinu ruku: „Sme zasnúbené, vezmeme sa v Rakúsku.“ Objali sa a v náručí sa pobozkali. Policajt opäť zakričal s namierenou zbraňou: „Podľa zákonu 579/2022 nemáte právo na pobyt na Slovenskej republike pokiaľ ste v rovno-pohlavnom zväzku.“ „My vieme, preto ideme s Gregom do Rakúska.“ Jana s Grétou pomaly kráčali ku Gregovi s Katou.

„Kata, pôjdeš s nami? Môžeš konečne vidieť, odísť zo Slovenska.“ Greg pošepol Kate. Kata sa vtedy otočila, zahľadela sa do Gregových očí a pobozkala ho. „Áno, pôjdem.“

„Myslím, že nemáte právo strieľať na rakúskej pôde a rakúski policajti našťastie šli domov od strachu z vírusu. Guess you’ll have to let us go...“ Greg so širokým úsmevom zavolal na policajtov. Tí stáli bez slova, nechápajúc, čo sa práve stalo. Prečo by vôbec niekto chcel odísť z karantény, keď všade naokolo hrozí vírus? Taká myšlienka im nikdy ani neprišla na um, vždy predsa len poslúchali rozkazy...

 

***

Greg, Kata, Jana a Gréta sa pochytali za ruky a spoločne sa rozbehli v ústrety budúcnosti. Budú z nich pustovníci, a hoci to nebude jednoduchý život, bude to aspoň život slobodný. Možno pôjdu na Blízky Východ, tam nie je karanténa. Aká irónia osudu, pred desiatimi rokmi odtiaľ práve množstvo utečencov smerovalo na západ. Dnes títo štyria idú opačným smerom. Prežitie má zmysel iba vtedy, ak je prečo žiť.

 

 

 

 

 

[English translation]

 

 

 

‘Woah’ The first rays of sunshine made Jana yawn, but then she realised; what if her yawn wakes Gréta up and they accidentally say ‘Good morning!’ to each other? Jana slipped out of the bed as quietly as possible and immediately shut herself in the detox cubicle. After that, Gréta was also woken up by the sunshine, and she made sure to be careful not to even look at Jana before she goes through the detox process in her cubicle.

 These rules were strict and some time ago they really annoyed Jana as well as Gréta. However, after some time they both convinced themselves that they need to take life as it is. There’s no point in complaining since complaints won’t change anything. It’s going to be ten years since the state ordered everyone to install detox cubicles at home, in which every morning, before they could come into contact with anything or anyone, they have to spend fifteen minutes in order to get rid of even a trace of every mutation of the virus and renew their immunity layer.

‘Good morning, darling! How did you sleep?’ Jana hugged Gréta straightaway as they emerged from their cubicles. It was very brave to embrace each other so sincerely and in such physical proximity. Jana and Gréta had learnt to live in secret. They made sure that all web cameras on their phones and laptops in the bedroom were covered, in case the police would want to spy again.

They entered the living room: ‘Computer, when am I meant to call my parents?’ Gréta said. ‘Telephone call with parents at 10.00. Do not touch the keyboard, the call will be activated automatically in two minutes.’ After a short moment of buffering, as the signal was adjusting to capture Gréta’s parents sitting on the sofa, a voice appeared from the speaker: ‘Gréta, are you there? We said 10 am.’ ‘Yes, mum, I’m here. How was the doctor’s appointment?’ ‘It was good, the computer said that my tests are negative. How could they be otherwise since we’re at home all the time… Oh I still can’t get used to it, doctor’s appointments through computer screen…’ Ah, every time, the whole ten years… Gréta rolled her eyes. ‘How are you doing, so alone? We were saying, all those years ago, that you’d be better off finding yourself a husband. Are you still dating through the computer?’ Her father also joined the conversation. ‘Dad, please, I didn’t call for this.’ ‘Ah, alright then…’ ‘Take care, I have to… I have something… I’ve got to do something. Shall we call on Wednesday at 10 am again?’ ‘What, already? Oh… okay then. Yes, we don’t have anything planned so far.’ ‘Computer, schedule the next phone call with parents for Wednesday 10 am.’ ‘Phone call with parents on Wednesday at 10 am will be activated automatically, do not touch the keyboard.’

‘Gréta, don’t worry, parents are parents. It’s a shame that they can’t find out about me, but such is life…’ Jana looked at Gréta sympathetically and immediately looked away. Her look was too honest in the presence of the computer. ‘Incoming call, Gregory, United Kingdom.’ The computer unexpectedly interrupted the exchange of looks. ‘Greg? He hasn’t called since he joined the army!’ Jana was puzzled, yet at the same time couldn’t help but smile. Such a beautiful unexpected surprise, to hear an old friend!

‘Jana, Gréta, hello, can you hear me?’ a male voice spoke in English.

‘Yes, yes, Greg, we’re here!’

‘I don’t have much time, I’m… well, actually, I’m on a run, haha, isn’t that funny?’ Greg’s voice was full of pain, irony, swallowed tears, but despite that there was a strange joy coming through. Maybe a hope of freedom?

‘Greg, hey, slow down. Are you not in the army? Where are you running from and why? Are you okay?’ Jana didn’t know what to ask first.

‘I am and I’m not. You know how everyone went crazy here. The army was the only way to avoid the old Brexiteers with weapons in the streets. But I can’t stand it here anymore. It’s like a prison, and all foreigners have now been sent into new concentration camps! I’m calling because… I want to run away to Slovakia.’

‘What? But, this call will definitely be recorded, this is so risky! Why Slovakia? You know that we have other sorts of problems here.’

‘I know, but at least people are not shooting each other on the street.’

‘Well, apart from the police and fanatics…’

‘What if we just go and live outside, in the nature? It’s beautiful out there.’

‘Greg, you’re not making any sense.’

‘I know, I’m probably mad. Have a think. If you want to join me, I’m on a military ship at the moment; I’m “going for some supplies” to France but I have fake documents and I think I could get to Bratislava as a “business travel”. I should be on the Austrian-Slovak border in three days.

With that Greg hang up and left Jana and Gréta speechless.

 

***

‘You are on the Slovak border. Present your identity documents, title, and the intention of your visit.’ About 50 kilometres from Vienna, another computer welcomed Greg. He quickly reached for his army ID in the coat pocket and recited the memorised explanation: ‘The British Army is sending soldiers to individual countries to survey the supply capacity and the possibility of re-entering the exchange trade.’ The computer searched through all available databases, but it didn’t find any announcement about any surveying by British army ambassadors. They believed me in every other country because they know that Britain has long not been organised or acting wisely and definitely doesn’t have to announce an ambassador visit. Ah, the Slovaks are too careful… ‘The intention of visit unknown. You will be transmitted to an online interrogation.

Greg was directed into a dark corridor by the machine. However, the door in the middle suddenly opened. A woman glanced through it and indicated to Greg to follow her. Greg didn’t hesitate and slipped out of the corridor into fresh air. ‘Who are you?’ Greg asked. The women responded in broken English: ‘I, clean here, long time, I am cleaner. Who are you?’ ‘Why are you here? How come they haven’t sent you home?’ ‘No one cares about gypsies. Gypsies not protected, many have virus. I want to see, leave Slovakia. Speak, why here?’ Greg in that moment gave up. The fresh air gave him the feeling of freedom and he couldn’t resist anymore. He wasn’t afraid to tell this woman everything. He got far enough, even if he didn’t get any further, this moment of fresh air alone was worth it.

‘I’m from the United Kingdom, I’m on a run. Ten years ago, when the world went mad because of COVID-19, we went through a cultural apocalypse. At first, loads more people demanded hard Brexit and subsequently became extremist racists. People started carrying weapons everywhere and were not afraid to shoot anyone who looked foreign. All the British people infected by the virus were treated in one hospital in London, but since the capacity was limited, the foreigners were left to their fate. Then some soldiers mobilised and tried to protect the foreigners; that was why I joined the army too. I couldn’t stand by and watch. However, in the end, three years ago, the government created the first modern concentration camp for all foreigners in London. For start, they deported everyone of a different skin colour, now they’ve started deporting everyone with a slightly different accent. I had to run away. I have two friends in Slovakia and I’ve always liked Slovakia. I hope though to get further, to spend the rest of my life travelling. Eventually, no country is ideal for life.’

The woman couldn’t understand everything but she admired Greg’s dreamy eyes. She hadn’t seen anyone with such hope in their eyes for a very long time. She couldn’t put her finger on it then, but she had just fallen in love.

‘What’s your name?’ Greg reminded himself of good manners.

‘Kata, they call me Kata. You?’

‘Greg, my name’s Greg.’

Greg and Kata couldn’t even shake hands and suddenly the alarm on the building went off and an electric fence rose up in front of them. The voice of the computer sounded from the loudspeaker: ‘The detained has not arrived at the online interrogation. The police unit is on its way.’

‘Jana, Gréta, can you hear me?’ Greg quickly reached for his phone. He wasn’t afraid anymore, this feeling of freedom was all he needed.

‘Greg? Yes, we’re here, what’s going on? Where are you?’ Gréta immediately responded.

‘They’ve arrested me on the Austrian-Slovak border. Kata, whom I’ve just met, is here with me. I probably won’t get any further, so I wanted to say goodbye.’

For a moment, there was silence on the other side, but they could hear Jana and Gréta arguing.

‘We’re coming.’

‘What?’

‘Gréta and Jana hang up but before Greg realised, there was a police car approaching at a great speed.

 

***

Jana and Gréta grabbed a packed rucksack from underneath the stairs. Before the pandemic, they used to love going on random hikes to the mountains. They used to have one packed rucksack ready, with everything important, so that they could literally run out anytime their friends called them. Of course, over the past ten years they hadn’t been able to do it even once, but they still kept the packed rucksack underneath the stairs, just like that, as a reminder of good old times. It was like an instinct. Something spurred them, they simply knew that they had to leave and that this was the last time they could see Greg. They quickly shut the door of the flat, and the alarm went immediately off – the home quarantine was disrupted without authorisation. However, they weren’t paying attention to it anymore and quickly got into the car.

Fortunately, they lived at the edge of Petržalka [NB residential area in Bratislava] and so were at the border in no time at all. As they were approaching, they saw the police car and next to it three policemen with two individuals. They had so many things on their minds but even though they didn’t say a word out loud, they could feel that they were thinking the same thing. There’s no point in surviving if there’s nothing to live for. Greg had always represented the life they longed for, what they longed to be like. His courage to speak up and follow the call of freedom had always inspired them. They had been hiding for so long, and that had been draining the life out of them more than any virus. When the policemen heard the approaching car, two of them turned and pointed their guns at the vehicle. Jana and Gréta stopped the car and decided to run towards the group at the border with their arms up.

‘Don’t shoot, please! We know that man!’ Jana shouted.

While the policemen were not looking, Greg squeezed Kata’s hand. He needed to feel the human presence, and even though he was happy to see Jana and Gréta and see them take the courage to follow freedom, he worried about them.

‘Stop right there! We’ll interrogate these two first and then you.’ One of the policemen walked towards Jana and Gréta, still pointing the gun at them.

‘Yes, I know them. Please, let us cross together. If you don’t want to let me into Slovakia, we’ll go through Austria. Let them cross with me.’ Greg interrupted the policeman, still holding onto Kata’s hand. Kata was silent but she was blushing and felt like she would explode from excitement. There’s no point in surviving if there’s nothing to live for. She will go with Greg, even if their journey was meant to finish here.

The policeman turned back to Jana and Gréta: ‘Identify yourselves. What’s the intention of your visit to Austria?’ Gréta suddenly squeezed Jana’s hand: ‘We’re engaged and we’ll get married in Austria.’ They kissed each other in a sincere embrace. The policeman shouted again with the pointing gun: ‘According to law 579/2022, you have no right to remain in the territory of the Slovak Republic if you are in a homosexual relationship.’ ‘We know, and that’s why we’re going to Austria with Greg.’ Jana and Gréta slowly walked towards Greg and Kata.

‘Kata, will you come with us? You can finally see, leave Slovakia.’ Greg whispered to Kata. Kata suddenly turned, looked deeply into Greg’s eyes and kissed him. ‘Yes, I will.’

‘I believe you have no right to shoot in Austrian territory, and Austrian policemen fortunately left home, worried about the virus. Guess you’ll have to let us go…’ With a wide smile, Greg shouted at the policemen. The policemen stood speechless, wondering what had just happened. Why would anyone want to leave the quarantine if the threat of the virus is all around? Such a thought has never even crossed their minds; they had always just followed the orders…

 

***

Holding each other’s hands, Greg, Kata, Jana, and Gréta ran together to their future. They’re going to be loners, and even though it’s not going to be an easy life, at least it’s going to be a free life. Maybe they’ll go to the Middle East, there’s no quarantine there. What an irony of the fate; ten years ago, loads of immigrants were running away from there to the west. Today, these four are heading in the opposite direction. There’s a point in surviving only if there’s something to live for.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Otvoriť či zavrieť? To je otázka! (píše Ivan Mikloš)

Ako riešiť hamletovskú dilemu v čase koronakrízy.

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Istoty narazia na koronu

Kríza zmení Európu aj Slovensko.


Už ste čítali?