Udalosti posledných týždňov napokon aj mňa nútia vyjadriť svoj postoj. Som už tretí rok vo Veľkej Británií, no asi práve preto sú mi tieto problémy teraz oveľa osobnejšími, keďže mojou počiatočnou motiváciou bolo nazbierať skúsenosti ktoré by som mohla potom priniesť domov a tak sa podieľať na budovaní lepšieho Slovenska. Momentálne udalosti teda vnímam osobne, pretože Ján Kuciak musel obetovať svoj život práve pre tento boj o lepšie Slovensko, a my ostatní sa teraz musíme rozhodnúť, či sa vzdáme, alebo zavŕšime jeho boj víťazstvom.
Naučili sme sa byť ľudom, ktorý jednoducho „drží hubu a krok“. Zo spätného pohľadu sme takto boli nútení žiť väčšinu našej histórie. Mali sme šancu skončiť to pri páde komunizmu, no už to asi máme príliš vžité... Prečo musia súčasné demonštrácie tak pripomínať ’osemdesiaty-deviaty‘? Nemali sa predsa ’osemdesiatym-deviatym‘ všetky podobné politické praktiky skončiť a my byť slobodným rovnocenným demokratickým štátom? Hoci možno zniem ako „typický mladý človek sklamaný životom“, myslím že nespokojnosť s tým, že to, za čo naši rodičia bojovali, sa neuskutočňuje, by nemala jednoducho vyprchať kvôli tomu, že „aj tak nič nezmôžeme“. Zleniveli sme, pretože sme videli že menšie individuálne pokusy o zmenu nikdy nefungovali, a tak sme si povedali, že nemá zmysel snažiť sa. A takto prešla aj celá Ficova vláda, plná podvodov a ohavností, bez povšimnutia. Žiaden policajt sa nepostavil proti systému, pretože by bol vyhodený a sám by nič nezmohol (čím samozrejme žiadneho policajta nechcem obviňovať za to, že sa nenechal vyhodiť, len poukazujem na smutnú skutočnosť). Lenže čo ak máme povinnosť zaujímať sa o to čo sa deje a ako to zmeniť? Ak pre nič iné, tak tú povinnosť teraz máme preto, že kvôli nášmu nezáujmu a lenivému prispôsobeniu sa Ficovmu systému zomreli nevinní ľudia.
To, že súčasné demonštrácie atmosférou pripomínajú ’osemdesiaty-deviaty‘, nám môže poslúžiť na pripomenutie si toho čo sme získali pádom komunizmu. To, že Kuciak mohol pracovať na odkrývaní daného prípadu a že jeho smrť teraz vedie k odkrývaniu ďalších a ďalších obrovských podvodov a priestupkov, je čosi, za čo by sme mali byť vďační a mali by sme si to vážiť. Hoci sa zdá, že nedosiahneme veľa, je veľkým prvým krokom vpred ak môžeme aspoň retrospektívne odkrývať politické prečinenia a vyjadriť svoj nesúhlas. Aj keď v týchto dňoch oveľa jasnejšie vidíme, že sa toho bohužiaľ v praxi nezmenilo veľa od pádu komunizmu, toto je jeden obrovský pozitívny rozdiel – dnes sa môžeme postaviť a vyjadriť svoj odpor voči spôsobu vedenia našej vlády. To, že to Kuciakovi nebolo dovolené, nesmie byť nikým prehliadnuté a musí byť zadosťučinené, pretože by sme inak stratili aj to jediné, čo sa nám podarilo vydobiť! Je povzbudivé, že čoraz viac z nás si toto uvedomuje a už zmenu situácie nenechávame len na neúspešné pokusy jednotlivcov ale snažíme sa vyjadriť svoj nesúhlas spoločne. Avšak toto povedomie treba rozširovať ďalej, pretože stále priveľká časť krajiny akosi sedí so založenými rukami. Nevravím, je to demotivujúce, mám pochopenie aj pre ich nechuť postaviť sa proti nesprávnym veciam, ale momentálne to už zašlo priďaleko. Pokiaľ máme aspoň limitovanú moc ovplyvniť budúcnosť tohto štátu, je to výzva na nás všetkých, čo s tou budúcnosťou spravíme, a či pre ňu spravíme vôbec niečo.
Každým dňom je odkrývaných čoraz viac podvodov enormných rozmerov, ktoré, ako dnes pri tlačovej konferencii Igor Matovič poukázal na príklade podvodov so slnečnými elektrárňami, sa dotýkajú aj peňaženiek každého jedného z nás. My Slováci máme niekedy tendenciu starať sa len každý o svoje pieskovisko, čo je v niektorých prípadoch, as they say, fair enough, ale pri týchto skutočnostiach, ktoré sa týkajú celej vlády a celého štátu, by sme sa naozaj nemali tak dištancovať. Možno že keď sa takto viac dokáže, ako veľmi Ficova vláda okráda aj osobne každého z nás, minimálne cez účty za elektrinu, aspoň to prinúti našu slovenskú náturu zaujímať sa viac. Okrem toho, ďalšie kauzy, ako napríklad spaľovanie našich vzácnych lesov, by nám mali viac ležať na srdci už len preto, že si vážime krajinu v ktorej žijeme. Inými slovami, už to nie je len o tom, čo sa ma personálne dotýka a čo sú problémy iných, alebo čo je politika s ktorou nechcem mať nič spoločné, ale rozsah týchto prečinov, ktoré sme ignorovali, nám teraz vkladá morálnu zodpovednosť nenechať to len tak.
Tento článok by vám rád predal dva odkazy: 1) Ak volíte Smer (no nie len Smer ale vlastne kohokoľvek z koalície, keďže tá len udržiava vládu Smeru), prosím, veľmi veľmi dobre zvážte, či tak ešte niekedy urobíte. 2) Demokratický systém a členstvo v Euróspkej únii nám umožňuje občianske právomoci, ktoré, aj keď sú bohužiaľ v realite poľutovaniahodne malé, by sme napriek tomu nemali podceňovať ale naopak plne ich využiť. Členstvo v Euróspkej únii by nám teoreticky mohlo pomôcť aspoň v tom, že v boji o lepšie Slovensko nemusíme byť sami, ale môžeme použiť vonkajšie orgány na dokázanie pochybenia tých vnútorných (ak ste tak ešte neurobili, tu môžete podpísať petíciu o nezávislé vyšetrenie vraždy). Hoci to vie byť často veľmi demotivujúce a koalícia, ako napríklad dnes Andrej Danko, sa nás snaží odradiť, musíme vytrvať v proteste. Ak sa teraz vzdáme, potvrdíme Ficovi, že sme len „poslušné ovečky“ s ktorými si on môže robiť čo chce. Danko tvrdí, že vraj máme založiť politickú stranu. Ale veď to je práve problém opozície, že je príliš rozkúskovaná do primnohých rozdielnych politických strán! Riešenie nie je v rozdelení, ale v jednote (treba vari aj pripomínať starú dobrú slovenskú legendu Svätoplukových prútov?). Ale v jednom tvrdení s Dankom súhlasím: „Treba mať víziu!“ Víziu o lepšom Slovensku, ktoré nemusí ďalej ísť Smerom dolu.
Asi nezasiahnem hlavnú cieľovú skupinu tohto článku, ktorou sú najmä voliči Smeru a SNS a všetci tí, ktorí sa zatiaľ nezúčastnili protestov. No verím že aspoň zopár takých čitateľov sa tu nájde, a ostatní možno pomôžu doručiť to tým, ktorých sa to viac týka. Avšak mojím cieľom v tomto článku pre hocikoho, kto si ho prečíta, je povzbudiť, aby sme sa nevzdali v proteste proti zlému riadeniu krajiny. Hoci si všetci v tejto situácii pripomíname najmä prvú strofu našej hymny, ja myslím že ešte viac by nám mala teraz rezonovať jej druhá strofa:
To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo, ale blesky hromu (a za tie blesky si môžete dosadiť čokoľvek z tejto situácie) vzbudzujú ho k tomu, aby sa prebralo.
