Bývam v Banskej Štiavnici a preto sa, pochopiteľne, budem aj zaoberať situáciou práve v tomto meste. Na začiatok jeden všeobecný fakt – ľudí v našom meste ubúda, mladí sa sťahujú preč, zostávajú tu seniori. Kvôli zníženiu počtu obyvateľstva sa musel znížiť aj počet volených poslancov mestského zastupiteľstva.
Ako to je
Nuž, za celú situáciu najjasnejšie hovorí ten jeden všeobecný fakt – ľudí ubúda. Nemyslím, že je to len otázka Banskej Štiavnice, skôr to pokladám za otázku Slovenska ako takého. Našou politikou, systémom a vôbec mentalitou vyháňame produktívnu vrstvu. Všetci, ktorí majú viac rozumu a plánujú ho rozumne využiť, odtiaľto automaticky odchádzajú. Na mieste je teda otázka prečo to tak je a čo sa s tým dá robiť?
Druhým faktom je stúpajúca nezamestnanosť. Keď si to zhrnieme, šikovní odchádzajú, dobrovoľne tu zostávajú iba tí... menej šikovní, a tí majú problém sa zamestnať. Nechcem tým povedať, že všetci, čo sme tu zostali, sme hlúpi. Nie, ja si myslím, že treba zostať tu a riešiť problém, ktorý tu je, neutekať pred ním. Ale percento nezamestnanosti svedčí o tom, čím som sa zaoberala napríklad v tomto článku.
Prečo to je
Opäť sa uchyľujem skôr k mojím konšpiračným teóriám, ale v našom meste to dokážem posúdiť na základe názorov mladých ľudí okolo mňa. V našom meste je problém (veľmi zhruba) v dvoch veciach.
Prvou je, že sme sa zamerali viac na turistický ruch ako na svojich obyvateľov. Áno, samozrejme, história a krásy nášho mesta sú naším potenciálom, na ktorom by sme mali stavať. Lenže akoby zabúdame na to, že keď tu už nebude nikto žiť, ani ten turizmus nebude veľmi fungovať. Taktiež zabúdame na to, že to, čo turistickým ruchom získame, by sme mali využiť v prospech svojich obyvateľov, inak to nemá zmysel. Má to zmysel tak pre pár ľudí, ktorí sa chcú nabaliť, v tom je druhý problém, lenže tak by to vyzerať nemalo.
Takže, druhý problém som už načrtla – je v tom, že to tu funguje ako na väčšine Slovenska. Robia sa zbytočné veci, zbytočne drahé veci, a niekto na tom zázračne zbohatne, zatiaľ čo obyvatelia cítia deficit v iných, potrebných veciach a jediným riešením pre mladých, ktorí sú vo fáze rozhodovania, je odísť odtiaľto. Pokiaľ sa dobre pamätám, politika by mala byť na to, aby múdri ľudia dobre spravovali fungovanie určitej spoločnosti na určitom území, aby z toho táto spoločnosť mala úžitok. Aby z toho mali úžitok všetci ľudia na tom území, nie len pár ľudí, ktorí na to boli pôvodom, menom alebo zdedeným majetkom „predurčení“.
Čo s tým môžeme robiť
Nakoľko stále žijeme v štáte tváriacom sa ako demokratickom, aj keď tu referendum neprejde, stále máme možnosť voľby. Moc mení ľudí, skoro každý, kto sa do politiky dostane (hovoríme zvlášť o krajinách bývalého komunistického režimu), sa nakoniec aj tak snaží len čo najviac získať pre seba (česť výnimkám). Ale MY si ich volíme! MY vidíme ich počínanie a MY tých ľudí môžeme vymeniť, keď ich tá moc zmení príliš. MY sa podieľame na fungovaní našej spoločnosti, nášho štátu, a MY tvoríme mentalitu tohto štátu.
Z časti to môžeme zvaliť na ovplyvnenie komunistickým režimom. Už ste sa zamysleli nad tým, prečo je mentalita nášho národa taká odlišná od severných a západných štátov? Prečo oni majú veľa peňazí, dokážu s nimi hospodáriť tak, aby mal každý veľa peňazí, vážia si veci a proste fungujú, a prečo my tak nefungujeme? No, keď sa vrátime do minulosti, kedysi sme boli lepší ako väčšina z nich. V medzivojnovom období bolo práve Slovensko jednou z najvyspelejších krajín Európy. Kedy nastal ten zlom? Príchodom komunizmu sa Európa rozdelila na dve časti – časť „patriaca“ Veľkej Británii a časť ovládnutá komunistickým režimom. Počas komunizmu sme boli ako v inkubátore a po jeho páde sme sa museli z neho svojpomocne pozbierať. Zvyk je však železná košeľa, a tak stále fungujeme podľa komunistických tradícií, hoci sa tvárime, že nie. Tie krajiny, v ktorých je to inak, boli pravdepodobne pod Veľkou Britániou, kde sa naučili lepšiemu hospodáreniu. A tak teraz len zasnene pozeráme napríklad na také Nórsko, kde minimálna mzda dosahuje približne 3000 €, alebo na Švajčiarsko, ktoré je slobodné od Európskej únie, kde sa darí podnikaniu a kde je minimálna mzda ešte o 200 € vyššia ako v Nórsku.
Nechcem však poukazovať na to, kto (čo) za to môže, ale ako to môžeme zmeniť. Pretože JE v našich silách zmeniť to! Okolo nás sú príklady mnohých krajín, ktoré na tom boli ešte horšie ako my a vyšvihli sa oveľa vyššie, spomeňme také Rakúsko. Nie je to zapríčinené osudom, ani konšteláciou hviezd, ale konaním ľudí. Tak isto môžeme svoje konanie zmeniť my. Určite poznáte tú známu radu, že ak chceme zmeniť svet, musíme začať od seba. Mali by sme sa teda viac zaujímať o politiku, o situáciu, nenechávať to len tak plávať a ticho „poslúchať“, čo nám zhora nadiktujú. Záujmom nemyslím nadávanie na politiku, ale aktívnu snahu o zmenu, konštruktívnu kritiku, zapojenie sa do fungovania. Alebo jednoducho začať od prostej účasti na voľbách. Začať prejavom toho, že mi to nie je jedno.
Našťastie sa aj v Banskej Štiavnici našli mladí ľudia, ktorí sa odvážili do tejto „hry“ vstúpiť a majú snahu meniť ju k lepšiemu, ako napríklad Slavomír Michna, alebo kandidát na primátora mesta, Juraj Foltán. Je pre mňa povzbudzujúcim vedomie, že nie všetci mladí zanevreli na situáciu v tomto štáte a jednoducho rezignovali, ale že ju chcú zmeniť. Títo ľudia majú u mňa veľké plus a myslím, že ostatní mladí ľudia si z nich môžu brať príklad aspoň tým, že pôjdu voliť. Naše mesto má obrovský nevyužitý potenciál. Má čo ponúknuť, nie len turistom, ale aj svojim obyvateľom. Verím, že napríklad Slavo alebo Juraj, nakoľko sú sami mladými obyvateľmi Banskej Štiavnice, nájdu tú pravú cestu, ako ten potenciál vytiahnuť a zaujať najmä mladšie generácie, ktoré tak túžia odtiaľto odísť.
Svet tým nezmeníme, ale minimálne spravíme krok vpred. Ukážeme, že nám to nie je ľahostajné a že naozaj máme nádej na zmenu. Nie je riešením ani vyhovárať sa na tých „hore“ alebo na predchádzajúci režim, ani nadávať, ani utekať. Jediným riešením je začať konať. Zapojiť sa. Prosím teda vás, ktorí už môžete, hoďte aj za mňa nejaké hlasy mladým ľuďom v politike, ktorí uverili tomu, že zmena je možná a že sa jej aj chopili. Tí, čo sú tam dlhšie, nedajbože ešte od čias komunizmu, už nemajú veľkú perspektívu zmeniť seba ani tento štát (nič proti nim, len sa na to pozerám realisticky). Zvážme teda racionálne možnosti a vyberme tých nadšených, zapálených, s víziami a so snahou.
