Ako to začalo?
Áno, hovorím o skautingu. Aby sme vedeli skautingu a jeho cieľom porozumieť, je treba vedieť čosi o jeho vzniku. Dovoľte mi teda krátky pohľad do jeho histórie.
Založil ho anglický vojak Robert Baden-Powell. Velil anglickej armáde v Búrskych vojnách v Afrike a po veľkom víťazstve v meste Mafeking sa doma v Anglicku stal veľmi známym. Všetci chlapci ho obdivovali a chceli byť vojakmi. Baden-Powell sa na nich pozeral, videl ako sa potulujú po uliciach a tak urobil jeden pokus. V lete 1907 zavolal 20 detí na ostrov Brownsea, kde spolu táborili a Baden-Powell ich učil, čo má správny vojak vedieť – ako sa pohybovať v prírode, ako ju rozpoznávať, pozorovať a pri tom byť nepozorovaný. Tento pokus sa dnes považuje za prvý skautský tábor.
Tábor mal veľký úspech a tak Baden-Powell napísal knihu. Pokúsil sa zo svojho pokusu vytvoriť nejaký program pre výchovu chlapcov. Kniha mala názov Skauting pre chlapcov a okamžite mala obrovský úspech.
Prečo skauting? Pretože scout je v armáde čosi ako zved, posol, ten, čo ide popredu a skúma terén a situáciu. Baden-Powell v armáde cvičil práve scoutov a medzi armádnych scoutov počas bitky v Mafekingu Baden-Powell začlenil aj niekoľko mestských chlapcov starších ako 10 rokov. Vytváral preto program pre chlapcov podľa svojich skúseností z cvičenia scoutov, ktorí sa museli najlepšie vyznať v prírode a vedieť v nej prežiť.
Baden-Powell si o pár rokov na to vzal Olave St.Clair Soames. Záujem o skauting veľmi narastal aj u dievčat a nakoľko bola i Olave preň nadšená, stala sa Svetovou náčelníčkou dievčenského skautingu.
Skauting je dnes jednou z najväčších mládežníckych organizácií a je rozšírení vo všetkých krajinách sveta okrem totalitných štátov.
Sme aj dnes cvičení za armádnych scoutov?
Skauting je oveľa prepracovanejší než by sa na prvý pohľad zdalo. Baden-Powell totiž vo vzťahu k prírode, ktorý museli mať scouti, objavil hĺbku ducha. Navyše, chlapcov chcel viesť tak, aby z nich raz vyrástli zdravé osobnosti, ktoré budú meniť svet, nezúžil teda svoj program len na stopovanie zvierat a viazanie uzlov.
Program skautingu má niekoľko základných rovín, v ktorých rozvíja skautov. Najkratšie je to definované v skautskom sľube: Sľubujem na svoju česť, že sa vynasnažím zo všetkých síl plniť si povinnosti voči Bohu a vlasti, pomáhať v každom čase svojim blížnym a dodržiavať skautský zákon.
Povinnosť voči Bohu a vlasti: Nevzťahuje sa to samozrejme špeciálne na kresťanstvo. Aj keď Baden-Powell bol kresťanom, skauting je otvorený pre všetky náboženstvá a kultúry. Táto veta vyjadruje všeobecne duchovný rozmer človeka. Skaut sa zaväzuje rozvíjať tento svoj rozmer, vnímať, že na svete nie je sám a že má nejakú povinnosť prinášať dobro všade, kam príde.
Pomáhať v každom čase svojim blížnym: K dobrej osobnosti patrí i to, že vie byť užitočná. Že má v sebe lásku a zmysel pre dobro a vie byť naporúdzi, keď ju potrebujú. K tomuto sa skaut zaväzuje. Zaväzuje sa, že nebude slepo sebecký, ale že bude užitočný. K tomu, nakoniec, prináleží aj skautské heslo – Buď pripravený, a príkaz – Denne aspoň jeden dobrý skutok. Skaut je vždy pripravený pomáhať dobrými skutkami.
Dodržiavať skautský zákon: V skautskom zákone sú podrobnejšie rozobrané hodnoty, ku ktorým je skaut vychovávaný. Nie sú naklonené určitému vierovyznaniu, ani nikoho nediskriminujú. Jednoducho sú to hodnoty dobrého človeka, ktorý je ochotný na sebe pracovať a chce tento svet zanechať lepším. To bola Baden-Powellova vízia – aby skauti menili svet k lepšiemu.
Ako to funguje?
Dobrou otázkou je, čo teda konkrétne robíme? Ako presne prenášame tieto veci do praxe a ako sme k tomu vedení / vedieme? Opäť je niekoľko okruhov, na ktorých staviame, a ktoré fungujú už vyše 100 rokov.
V prvom rade je to vzťah k prírode. Skauti sa snažia byť čo najviac v kontakte s prírodou. Preto cez leto táboríme v indiánskych tee-pee, preto stále organizujeme rôzne skautské výpravy a učíme sa základy prežitia v prírode. Neznamená to, že sme nejakí „hipisáci“, alebo niečo podobné. Baden-Powell našiel cestu ku chlapčenskej duši práve skrze cvičenie chlapcov v prežití v prírode. Všetci sme súčasťou prírody a tak nás tam ustavične čosi ťahá. Najmä v dnešnej dobe je potrebné si občas uvedomiť, že svet nie je virtuálny a že omnoho lepšie je veci zažiť na vlastnej koži, vidieť na vlastné oči a priamo cítiť. Aby sme mohli urobiť svet lepším, musíme ho poznať, a ku svetu neodlúčiteľne patrí príroda. Preto je našou doménou spoznávať ju.
Ďalej je to fungovanie v družinách, oddieloch a zboroch. Každý z nás potrebuje skupinu, do ktorej patrí. Tím dokáže viac, ako jednotlivec. Preto je štruktúra skautingu zložená zo zborov, pod ktoré patria oddiely a tie tvoria družiny. Družina je ako rodina. Tvoria ju skauti rovnakého pohlavia a približne rovnakého veku. Je to najmenší celok, najzohranejší tím. Nie je to vždy ružové, ale pod dobrým vedením družiny sa skauti učia spoločnému fungovaniu, bratskej láske, spolupráci. Družiny sú potom združené v oddiele, ktorý sa stretáva čo najčastejšie a má spoločný program. No a z oddielov je zložený zbor, ktorý väčšinou pokrýva mesto, alebo obec. Skupinové fungovanie nás vychováva ku zdravým vzťahom a ku vedomiu, že sme súčasťou niečoho väčšieho.
Dôležitým bodom programu sú výzvy. Plníme úlohy, učíme sa nové veci, prekonávame svoje hranice a za odmenu dostávame minimálne nášivky na košeľu, ktoré potom svedčia o aktívnosti a snahe každého člena. Nakoľko nás skauting vychováva už od detstva (ako vĺčatá a včielky) a ako deti ešte nie sme schopní hľadieť na nejaký vyšší ďaleký cieľ, jednotlivé výzvy sú dobrým spôsobom, ako nás motivovať k rastu. Každá výzva nás buduje osobnostne, to však zúročíme až neskôr. Teraz sa predbiehame v plnení nových výziev a tak sa sami motivujeme k učeniu sa nových užitočných vecí, k osobnostnému rastu. Výzvy sú rôzne, rozdelené podľa náročnosti, každý si teda vyberá sám, na čo si trúfne. Pri každej výzve však istým spôsobom prekonávame svoje doterajšie hranice a tým rastieme.
Po plnení výziev nasleduje osobné napredovanie. Keď už dospejeme do bodu, kde si uvedomujeme, že nejde ani tak o jednotlivé úlohy ako o hlbší zmysel zdokonaľovania sa, sme pripravení motivovať sa aj mimo hry. Osobné napredovanie nás učí rásť v každodennom živote, zlepšovať sa v každej užitočnej veci, zo všetkého vyťažiť zmysel a stávať sa lepšími ľuďmi. Osobné napredovanie skauta sa jednoducho nazýva skautský chodník. Má tri stupne – Nováčik, Neznáma krajina a Stúpanie na vrchol. Každá úroveň má svoje požiadavky, veci, ktoré sa musíme naučiť a ku ktorým máme dospieť. Na konci skautského chodníka postupujeme ďalej, stávame sa rovermi, ktorí pre malé vĺčatá, včielky a skautov ďalej pripravujú program, akí kedysi niekto pripravil aj pre nich.
Všetky tieto roviny, hodnoty a princípy sú zastrešené v skautskom sľube a zákone. Je to základ stabilných hodnôt, ktoré potrebuje každý pre svoj zdravý rast a vývoj. Byť skautom nakoniec ani tak neznamená účasť na táboroch a iných akciách, členstvo v zbore, či získavanie nášiviek. Znamená to žiť podľa týchto hodnôt a princípov. Tie ostatné veci nás k tomu učia a pomáhajú nám k takémuto životu.
Čo mám na tom tak rada?
Ja osobne? Všetko. Priateľstvo, prírodu, rast,... Už len tá rovnošata mi dáva identitu toho, že som súčasťou niečoho väčšieho, a to človeka napĺňa. Skauting nie je len pre fanatikov do prírody a vodcov detí. Skauting je pre každého, kto chce byť dobrým človekom, byť užitočný a viesť k tomu aj iných.
Skauting k tomu v prvom rade vychováva deti. Je to spôsob výchovy, ktorý chýba, odkedy nefungujú dedinské spoločenstvá a živý kontakt s prírodou. Je to spôsob výchovy k poriadku a pravidlám, k čistej duši a ušľachtilému duchu. No a keď už sme vychovaní, neodchádzame sebecky preč, ale ďalej sa o tento život delíme a vychovávame ďalšie deti a mládež, aby mali možnosť zažiť presne to všetko úžasné, čo na tom udivovalo nás.
A zo všetkého najviac mám rada tábor. Je to vyvrcholenie skautského roka, vyvrcholenie našej činnosti počas roka, nášho programu a rastu. Je to odmena za celoročnú snahu. Môžeme si užívať atmosféru indiánskych stanov, ktoré nás chránia pred dažďom, no vidno cez ne i hviezdy, a v ktorých si môžeme zakúriť. Môžeme dostať rýchlo-kurz varenia počas služby v poľnej kuchyni. Môžeme si otestovať našu odvahu počas nočnej stráže. Môžeme sa prebúdzať so svitajúcim slnkom do zarosenej trávy. Môžeme sa nechať pohltiť príbehom táborového programu a na dva týždne sa za pomerne lacný peniaz preniesť do úplne iného sveta.
Páči sa mi, že môžem nosiť symbol tohto všetkého, čomu verím, za čím stojím a čo žijem – rovnošatu. Vďaka rovnošate sa cítim viac súčasťou, pretože ju majú všetci skauti. Rovnošata mi dáva určitú hrdosť na toto všetko, dáva mi vedomie povinnosti voči sľubu a povinnosti dávať ďalej to všetko, čo mi skauting dal.
Som hrdá na to, že som skautkou. Som vďačná, že vďaka skautingu som sa naučila žiť dobrý život a môžem to zdieľať so skautmi po celom svete. Vážim si, že je tu pre nás čosi také, aby sme mohli zakúsiť ten úžas skautského života. Chcela som podať svedectvo o skautingu tým, ktorí ho odsudzujú, v krátkosti ho vysvetliť tým, ktorí mu nerozumejú, a pripomenúť jeho hodnotu tým, ktorí do neho patria. Toto je život v rovnošate!
