reklama

Zabudnutá trať

Kto dnes po ceste do Banskej Štiavnice spomína na to, že niekde tam popri ceste kedysi šla stará trať pomedzi stromy a močiare? Že budova pri Základnej škole Jozefa Horáka bola kedysi krásna stanica plná ľudí a cestou popod sídlisko Drieňová sa kedysi preháňal parný vláčik na vysokohorskej úzkorozchodnej trati? My, skauti, sme prebádali túto, dnes lesnú, cestu, na ktorej kedysi bývali koľajnice, a ja vám chcem sprostredkovať všetko, čo sme sa dozvedeli a objavili.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Raz som si tak cestou autom z Banskej Štiavnice všimla, že tam medzi stromami za potokom ide nejaká poľná cesta. Videla som ju skoro celú dobu a zdalo sa mi to čudné, keďže vlastne lícuje asfaltku. Už ani neviem prečo, ale napadlo mi, že pred terajšou železnicou tu bola kedysi ešte stará trať, ktorá šla týmto smerom. Naozaj, táto poľná cesta, ktorú som zazrela, je staré teleso niekdajšej trate. Koľajnice tam už nenájdete, pretože sa použili pri stavbe novej trate, ale občas sa dajú zazrieť staručké železné tyče popri ceste a občas aj nejaká zvláštna skrinka, ktoré naznačujú, že kedysi to nebola len poľná cesta. Začala som teda o starej trati hľadať informácie. Pýtala som sa mojej prastarkej, ktorá sa na ňu ešte pamätá. Spomínala, ako čakala na stanici svojho muža a ako vlak vchádzal do stanice spoza takej veľkej zákruty a odtiaľ už cestujúci vo vagónoch kývali. Stará stanica je dnes obytný dom, ale podľa kruhového okienka a typických tehlových oblúkov nad oknami stále vidieť, že to bývala železničná budova. Rozhodla som sa spolu so skautmi preskúmať túto dnes poľnú cestu. Vydali sme sa teda na bicykloch, prešli sme aspoň úseky, ktoré boli ako-tak schodné a predstavovali si, aká bola tá cesta vlakom nádherná.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tu je zopár faktov, ktoré som o starej štiavnickej železnici zistila:

  • Na výstavbu železnice do Banskej Štiavnice dal podnet Hlavný komorsko-grófsky úrad (HKG) v Banskej Štiavnici. Podnetu sa ujalo Ministerstvo verejných prác a dopravy v Budapešti, ktoré dňa 15.7.1868 poverilo firmu Ladislav Kováč a spol. vykonať prípravné práce na stavbu železnice s konskou ťažnou silou. Bolo to paradoxné, lebo v tom čase už bolo rozhodnuté o výstavbe uhorskej severnej magistrály, ktorá vlastne bola modernou železnicou poháňanou parnými lokomotívami.

  • V prípade tejto banskoštiavnickej trate sa rozhodovalo na základe návrhov inžiniera Wirtha a Baláža, ktorí však našťastie navrhli použiť parnú trakciu. O stavbe sa rozhodlo na Ministerstve financií v dňoch 23. - 24. septembra 1869 tak, že tu bude vybudovaná úzkokoľajná železnica, ktorá bude mať lokálny charakter v závislosti potrieb banskoštiavnického baníctva.

  • Dňa 21. 1. 1870 spoločnosť HKG požiadala o povolenie začatia prác. V apríli 1870 nastúpili na stavbu prví robotníci. Stavba bola ukončená dňa 2. augusta 1873 a po technicko-policajných prehliadkach uvedená do prevádzky dňa 10. augusta 1873. Samotná trať bola jednokoľajná s rozchodom koľajníc 1 meter. Stúpanie a klesanie bolo až 20 promile. Železničná stanica Hronská Breznica (Dúbrava) bola v nadmorskej výške 263 m, železničná stanica v Banskej Štiavnici 420 m nad morom. Najvyššia nadmorská výška na trati bola 562 metrov. Celková dĺžka železničnej trate bola 22 895 metrov.

  • Osobný vlak s vozňami prvej až tretej triedy premával len raz denne, neskôr, aby sa zvýšili možnosti osobnej dopravy, začali premávať zmiešané osobné a nákladné vagóny v jednej vlakovej súprave. Železničnú trať prešiel vlak z Banskej Štiavnice do Hronskej Breznice za jednu hodinu a 19 - 24 minút a naspäť za jednu hodinu 44 minút.

  • Zaujímavosťou na trati je jeden zo štiavnických divov – akvadukt. Akvadukt bol vybudovaný na staršom vodnom jarku asi z roku 1730, ktorý privádzal vodu z Kolpašských 
    vodných nádrží v Banskom Studenci do banských zariadení v Rybníkoch pri šachte František v Banskej Štiavnici. Akvadukt bol postavený v roku 1873 v súvislosti s výstavbou úzkokoľajnej železnice Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica, ako premostenie pôvodného jarku nad zárezom železničnej trate. Stredom mostu prebieha žľab z oceľového plechu, ktorým tiekla voda. Akvadukt bol v prevádzke do roku 1980.

Pri hľadaní na internete som natrafila napríklad na články jedného pána, ktorý si z detstva pamätá starú trať - http://www.vlaky.net/zeleznice/spravy/002101-Po-stopach-Stiavnickej-Anci/. Musím povedať, že toto hľadanie a bádanie ma veľmi nadchlo. Nakoniec, podľa všetkých dostupných informácií, som si vyvodila trasu starej železnice, nie na všetkých úsekoch je totiž viditeľné staré teleso trate. Pre Štiavničanov môžem v krátkosti vysvetliť.

Trať šla od starej stanice cez ulicu, ktorá sa aj dnes volá Železničiarska, cez most ponad hlavnú cestu a ďalej pomedzi rodinné domy po ulici Juraja Fándlyho. Nasledujúci úsek chvíľu nie je celkom jasný kvôli zástavbe, strihli sme to teda po Poľovníckej ulici smerom na Banský Studenec a odbočili na Kysihýbelskú, kde sme odbočili doprava a tam sme už aj natrafili na starý akvadukt. Je celkom vysoký, ale my, ako správni skauti, sme sa vyškriabali pozrieť sa naň aj zvrchu. Pokračovali sme ďalej stále rovno až ku starej skládke. Odtiaľ sa rozchádzajú poľné cesty. Trať išla stále rovno pomedzi polia a tam za niekoľkými zákrutami uvidíte starý rozpadnutý dom. Bola to tiež nejaká železničná budova, ale nebola to stanica, pretože ako iste viete, parnému vlaku trvá veľmi dlho kým sa rozbehne, a aby cesta netrvala príliš dlho, na úseku Banská Štiavnica – Hronská Dúbrava si mohol dovoliť len jednu stanicu, ale o tej až neskôr. Cesta teda pokračuje a už onedlho z nej vidíte na kopci oproti dnešnú trať presne v rovnakej úrovni, takže máte dobrý výhľad aj na viadukt pri Halčianskom tajchu a z tohto miesta je aj pohľad na tajch veľmi zaujímavý, pretože vidíte hladinu takmer v rovine. Tu sa poľná cesta končí a musíme zísť pomedzi domy ku starému Dinasu v Banskej Belej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tu sa istú dobu nedá napojiť na starú trať, pretože pravdepodobne je na nej dnes postavené futbalové ihrisko. Za ním opäť cestu vidno, ale bohužiaľ, prechádza cez súkromný pozemok so zamknutou bránou, takže musíme ísť chvíľu po asfaltke. O pár minút prechádzame cez most ponad potok k momentálne opravenej, na prvý pohľad železničnej budove. Krásna žltá s bielymi oblúkmi nad oknami a kruhovými okienkami. Stála pri železnici, ale bola to akási fabrika, viac o nej neviem. Odtiaľto sa dá napojiť na viditeľný val starého telesa trati, ale od tohto bodu sa začína aj neskutočná divočina. Na chvíľu ju preruší pár domov, ktoré boli kedysi Žakýlskou staničkou. Toto bolo jediné miesto na trati, kde mala trať dve koľaje, aby sa vlaky mohli obísť, keby sa náhodou stretli. Je pomerne v strede medzi dedinami Banská Belá a Kozelník a dá sa k nej dostať aj poľnými cestami zo Žakýla, ktorý je hore na kopcoch. Pôvodnému účelu týchto domov nasvedčujú dve malé šopy, ktoré vidno najlepšie z cesty, pretože zo strany cesty vidno ich pôvodnú železničnú fasádu a práve tieto dva domčeky sa nachádzajú aj na starej fotografií Žakýlskej staničky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za stanicou opäť začína divočina. Na prejdenie tejto trasy treba naozaj lepší bicykel a staré oblečenie, pretože treba prechádzať cez močiare a mokrade, cez vysokú trávu, popadané stromy, bahno, mláky a podobne. Doslova prales, ale preto je to naozaj dobrodružná cesta ako stvorená pre skautskú výpravu. Po prvej časti tohto hrozného úseku sme sa dostali na cestu, ktorá vychádza na hlavnú. Tu sme si povedali, že potrebujeme chvíľu oddych od tohto terénu, a preto sme sa vybrali po hlavnej ceste. Prišli sme do Kozelníka a tam sme sa snažili napojiť na val starej trati, ale bolo to príliš zarastené, preto sme sa opäť chtiac-nechtiac museli vydať po hlavnej ceste. Prišli sme až k veľkému železničnému mostu, ktorý vedie ponad hlavnú cestu. Možností prejsť cez potok nie je veľa a preto, ak sme chceli ešte vidieť starú trať, v tomto bode sme už museli prejsť na druhú stranu, ale museli sme potok prebrodiť. I keď to prvý odvážlivec skúsil na bicykli, prúd bol silný a kamene klzké, preto sme sa museli pekne-krásne povyzúvať a potlačiť bicykle cez potok peši. Osviežili sme si teda nohy ľadovou potočnou vodou, trochu sa osušili na slniečku a vydali sa ďalej cez ďalšie blato a močiare. Šli sme po starej trati až kým sme neprišli na lúku, ktorá slúži ako odpočívadlo. Nájdete tam starý stôl a lavice, storočnú latrínu a úzky vysoký železný mostík ponad potok. Cezeň sme nejak preložili bicykle a pokračovali po asfaltke až do Hronskej Breznice. Tu šla stará trať stále rovno po ceste a ponad Hron prechádzala cez úzky most, ktorý je dnes pre peších. Dostanete sa naň podchodom popod diaľnicu. V Hronskej Dúbrave ešte chvíľu vidíte val starého telesa trati a tu sa cesta končí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naspäť do Štiavnice sme sa vrátili vlakom, ako inak. Rada by som vám povedala niečo aj o súčasnej Trati mládeže:

  • Po 70 rokoch od uvedenia trate do prevádzky bolo v roku 1943 rozhodnuté o vybudovaní trate s normálnym rozchodom. Slávnostný výkop sa konal 6. októbra 1943. Stavba však netrvala dlho, bola prerušená Slovenským národným povstaním a ďalšími vojnovými udalosťami.

  • V povojnovom období napredovala stavba len veľmi pomaly. Ústredný Zväz slovenskej mládeže v roku 1947 navrhol, že trať dokončia mládežníci, preto táto rozsiahla brigádnická akcia dostala názov Trať mládeže. Stavba sa oficiálne začala 5. apríla 1948.

  • Trať je typická horská železnica. Stavali ju v zložitých terénnych podmienkach, bolo potrebné vybudovať 49 železničných a 32 cestných objektov. Trať dlhá 20,3 km prekonáva výškový rozdiel 266 metrov. Na uvedenom úseku museli vybudovať 1200 m dlhý tunel, dva mosty, tri viadukty, železničné stanice v Kozelníku, Banskej Belej a v Banskej Štiavnici a zastávku v Banskom Studenci.

  • Na výstavbe železničnej trate sa zúčastnilo v rokoch 1948 až 1949 viac než 47.000 brigádnikov z celej republiky, z toho okolo 1600 mladých ľudí zo zahraničia, najmä z Bulharska, Poľska a Francúzska. Stavba trate bola ukončená 28. októbra 1949 a o dva dni neskôr, 30. októbra, ju slávnostne otvorili.

  • Na stavbe trate sa chceli podieľať toľkí mladí ľudia hlavne preto, že Banská Štiavnica bola vždy študentským mestom a dochádzalo sem veľa študentov na odborné školy, ako je napríklad lesnícka, či chemická stredná škola. Pôvodný plán bol dobudovať trať až do Levíc, týmto ťahom by sa ušetrila obchádzka cez Žiar nad Hronom, avšak, ako vždy, došli peniaze, a tak sa napriek prípravným prácam na stavbu staníc v blízkych dedinách tento plán nikdy neuskutočnil.

Vlaky sú úžasné dopravné prostriedky. Poskytujú komfort, dlhé cesty prejdú rýchlejšie ako autobusy, oproti autám a autobusom sú bezpečné a navyše nám pomáhajú nezostať celkom lenivými, pretože stanice nie sú všade ako autobusové zastávky, takže predsa len musíme niečo prejsť aj po vlastných. Je veľmi zaujímavé takto objavovať históriu a počúvať pamäte starých ľudí. Chodievajme do Banskej Štiavnice častejšie vláčikom, pretože to stojí za to.

Lucia Švecová

Lucia Švecová

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študentkou hudby v treťom ročníku na University of Oxford (Jesus College). Hoci žijem vo Veľkej Británii už piaty rok, veľmi sa zaujímam o dianie na Slovensku, najmä preto, že by som sa raz rada vrátila, ak sa podarí. Momentálne však neviem, či ma súčasná situácia presviedča o návrate, alebo iba viac odradzuje... Zoznam autorových rubrík:  Čo sa dejeHlbšiePoézia

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu