Nájdená hviezda: Prvé interview s Greggom Alexandrom z The New Radicals po 15 rokoch!

Autor: Lucia Švecová | 15.1.2015 o 23:00 | (upravené 15.1.2015 o 23:05) Karma článku: 3,27 | Prečítané:  246x

(preklad článku Hollywood Reporter – anglický originál tu) Líder kapely z 90. rokov, ktorý stojí za singlom ‚You Get What You Give‘, sa po dlhom exile vrátil do svojho biznisu, aby napísal skladby pre film ‚Begin Again‘, vrátane piesne ‚Lost Stars‘, nominovanej na Oskara za najlepšiu pôvodnú skladbu.

 

Lepšie by to nikto ani nezrežíroval. Minulý týždeň, akurát, keď som čakal vo vestibule newyorkského hotela na Gregga Alexandra – lídra kapely The New Radicals z 90. rokov, ktorý krátko po vydaní ich hitu ‚You Get What You Give‘ (‚You’ve Got the Music in You‘) opustil skupinu a otočil sa chrbtom sláve a bohatstvu – aby som s ním spravil jeho prvé interview po 15 rokoch, prebehol okolo mňa Joe Perry z Aerosmith rovno do davu fanúšikov, ktorí ho obliehali dožadujúc sa autogramov, „selfie“ a šance dotknúť sa slávy, alebo aspoň celebrity. Okolo tejto scény prešiel Alexander, tenký mužíček, ktorého si nik z fanušíkov nevšimol, napriek tomu, že jeho vlastná hudba bola v neskorých 90. rokoch na bilbordoch bok po boku s Aerosmith. „Videl si to?“ opýtal sa ma s detským údivom – bez čo i len náznaku závisti.

Ako sme vyšli hore do miestnosti, kde sa malo interview odohrať, a usadili sme sa, napadlo ma, že Alexander má asi najďalej od zvyčajnej rockovej hviezdy, ako by ste si mohli predstaviť – možno preto, že je to už tak dávno, čo ňou bol. Bol milý, citlivý, skromný a až prehnane oceňoval môj záujem o rozhovor s ním. Hral to na mňa? Napokon, práve jemu vďačím za soundtrack, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou mojej mladosti – nemyslím, že bola počas mojich stredoškolských rokov nejaká párty, na ktorej by sa nehrala ‚You Get What You Give‘. Stále ju počúvam a milujem. Práve nedávno som viac krát premýšľal o tom, čo sa stalo tomu chlapíkovi, ktorý ju spieval.

Alexander mi cez prostredníka ponúkol jeho prvé interview, pretože som hudobný fanúšik filmu Johna Carneyho, Begin Again – pre ktorý vystúpil zo svojho exilu, aby napísal a spolupracoval na nádherných pesničkách, vrátane Oskarom ocenenej najlepšej originálnej skladby ‚Lost Stars‘ – odkedy mal premiéru v roku 2013 na Medzinárodnom filmovom festivale v Toronte pod názvom Can a Song Save Your Life?. Máloktorý, ak vôbec nejaký kreatívny počin preňho znamenal toľko, ako tento nízkorozpočtový nezávislý film o sile hudby a rizikách hudobného priemyslu – kvôli ktorým sa pred mnohými rokmi aj on v istom zmysle stiahol a o ktorých má pocit, že sú dnes ešte horšie.

Ale ešte pred tým, než sa k tomu všetkému dostaneme, musíme sa vrátiť tam, kde to všetko pre Alexandra začalo: do Motownu. „S mamou sme zvykli len tak sadnúť do auta, jazdiť po Detroite a počúvať rádio“ hovorí. Nakoľko bol vychovávaný medzi svedkami Jehovovými a mal rozmanitú skupinu priateľov, jeho obľúbená hudba bola soul a rock ‘n roll. Pamätá si, ako počúval ‚Band On The Run‘ od Paula McCartneyho, ‚Cathy’s Clown‘ od Everly Brothers, Georga Clintona a podobne, ako sa hral pri rodinnom klavíri a „len inštinktívne som písal vlastné melódie, pretože som sa naozaj nevedel naučiť tie cudzie“; a ako sa neskôr zameral na gitaru a bubny. „Všetko sa zmenilo, keď som videl Princa Purple Rain, keď som mal 13 alebo 14 rokov,“ vraví, dodávajúc, že sa zvykol prepašovať na mládeži neprístupné filmy. „‘Let’s Go Crazy‘ mi to v hlave zamotala, ale keď som počul ‚The Beautiful Ones‘, bolo po všetkom. Od vtedy som vedel, že musím utiecť do Kalifornie.“

Jeho uvádzací výlet do Los Angeles bol s jeho mamou – údajne chcela navštíviť tetu, ale podarilo sa jej to pod „maskou výskumného a obohacujúceho výletu“, vraví so smiechom. Tam cítil, „že duch „post-sixties“, ktorý bol stále živý v 80.rokoch,“ navštívil „open-mic night“ (noc v klube, kde môže ktokoľvek prísť k mikrofónu a predviesť svoju hudbu) a „doslova sa votrel na ocenenia Grammy,“ kde stretol „všetkých mojich hrdinov“ a „všetko sa zdalo na dosah.“ Alexander vedel, že je doma. To leto, kým bol späť v Detroite, spomína Alexander, „povedal som svojim rodičom, ‚Utekám do Kalifornie, aby som sa stal rockovou hviezdou.‘ Moja mama vedela, že to myslím vážne, ale môj otec povedal, ‚No, hlavne aby si bol späť doma v septembri v škole, ak by to neklaplo.“

Počas leta v L.A. sa zameral na film ako taký. Alexander žil v Comptone, v meste štúdií, a v severnom Hollywoode. „Bola to práve čierna komunita, ktorá ma fakt vzala medzi seba,“ vraví, „a vďaka Bohu za to, lebo inak by som spával na uliciach.“ Zvykol pravidelne vláčiť svoje nespracované demo kazety – „celý som búšil v niektorých mizerných detroitských štúdiách, keď som zavýjal na pokraji vysilenia mojich pľúc“ – dole na Sunset Boulevard, kde dostal veľa povzbudenia. „Nie každý povedal, ‚Dáme ti nahrávaciu zmluvu, decko,‘ ale bolo zvláštnym spôsobom cítiť, že tam bol nejaký anjel, ktorý mi trochu nazeral ponad plece,“ povedal.

Je ťažké pochybovať, že to tak bolo: v septembri Alexander stretol nahrávacieho producenta Jimmyho Iovina, ktorý mal producentskú zmluvu s A&M Records, a ktorý mu ponúkol nahrávaciu zmluvu. Alexander mal iba 16 a nebol by ju mohol podpísať, kým by nemal 18, ale bolo mu dovtedy udelené zvláštne povolenie. Už sa nemohol vrátiť do Detroitu.

Nasledujúce dva roky jazdil autobusom na pláž a celý deň písal pesničky. Keď sa ho pýtam, akú budúcnosť pred sebou videl, keď mal v roku 1988 18 rokov – sólovú kariéru, byť súčasťou kapely, alebo možno niečo iné – napĺňajú ho emócie. „To je smutná otázka,“ hovorí Alexander, utierajúc si slzy. Hovorí, že v tom čase veril, „že pieseň a cit by mohli napraviť chyby sveta a naučiť ľudí milovať sa navzájom.“ Ale jeho zmysel pre idealizmus a optimizmus mal byť čoskoro ohrozený obchodnou stranou jeho umenia.

Ďalších deväť rokov Alexander „zbieral všetky možné zážitky,“ veľa z nich cestovaním po Európe, pokým písal pesničky a cibril svoje remeslo. Ale jeho kariéra bola ako horská dráha. Zmluva s A&M zatiaľ trvala, no jeho prvý album vyšiel hneď po tom, čo Polygram kúpil A&M za pol miliardy dolárov – „vtedy sa hudobný priemysel začal stávať, bohužiaľ, len veľkými peniazmi“ – a jeho nahrávka úplne prepadla. Alexander bol čoskoro opäť bez zmluvy, ale o dva roky neskôr, napriek veľkej nepriazni, pristal na ďalšiu náhrávaciu zmluvu, tento raz s Epic Records. Avšak jeho druhá nahrávka vyletela hnusne vysoko – „a spadla, pretože som odmietol znieť tak, to som nebol ja. Nemohol som tak napodobňovať. Musel som kreatívne nasledovať svoje srdce.“ Potom stratil aj túto nahrávaciu zmluvu. V 27 rokoch Alexander už zažil úplný vrchol aj totálne dno, a teraz vraví, „Už vtedy som sa cítil vo vnútri starý.“

Od tej chvíle bol „využívaný na výrobu nahrávok, ktoré nikdy nikto nepočul,“ takže keď ďalej pracoval na písaní nových pesničiek, „úplne som prekročil“ tých „pár pravidiel, ktorými som sa riadil pri mojich prvých dvoch nahrávkach“ a vydal tretiu sám. Alexander spomína, že „väčšina tej nahrávky vznikla tak, že som využíval láskavosti od štúdií alebo hudobníkov, ktorí hrali na mojich predošlých nahrávkach, a ktorí si povedali, ‚No, Greggovi sa teraz veľmi nedarí – tak mu, dopekla, poďme zahrať v jeho deme, dobre sa zasmejeme, dáme si pár pív a možno zafajčíme trávu alebo niečo.“

Nakoniec bol však album pôsobivý. Premýšľa, „Zachytili sme niečo, o čom som si myslel, že sa hudobný priemysel, zvlášť v tom čase, stal príliš veľkým biznisom na to, aby to uznal. Ale, na moje prekvapenie, niekto (opäť) chcel, aby som spieval. Nemohol som tomu uveriť.“ Ten niekto bol Michael Rosenblatt, ktorý objavil Madonnu, a ktorý dostal Alexandrovu demo pásku od priateľa. Bolo neslýchané, aby nejaký umelec dostal tretiu nahrávaciu zmluvu po tom, čo prvé dve „zlyhali“; zvyčajne máte šťastie ak dostanete jednu. No Alexander dokázal, a to nie naposledy, že výnimka potvrdzuje pravidlo.

Album mal názov „Maybe You’ve Been Brainwashed Too“ a bol vydaný v roku 1998 ako dielo skupiny „The New Radicals“. Skoro okamžite jeden singel z neho, „You Get What You Give“, vyletel medzi top 40 v Billboard tabuľkách. Alexander sa usmieva a spomína, „Kráčal som po Sunset Boulevard krátko po tom, ako vyšla nahrávka, a počul som tú pesničku hučať z nejakého auta – a moja prvá reakcia bola, ‚Ó, môj Bože, niekto ukradol moju demo pásku!‘ Myslel som to naozaj vážne. No o minútku som ju počul z iného auta a rozmýšľal som, ‚Ó, môj Bože, odkiaľ majú všetci títo ľudia moju demo pásku?!“ Smeje sa na tejto spomienke. (V nasledujúcich rokoch The Edge z U2 nazval „You Get What You Give“ pesničkou, na ktorú najviac „žiarli“, Joni Mitchell prehlasoval, že vystúpila „z močiaru ‚McMusic‘ ako kvet nádeje“ a VH1 (pozn.: hudobná televízna stanica) ju vybrala medzi „100 najlepších pesničiek 90. rokov“.)

Alexander bol teraz plnohodnotnou rokovou hviezdou so všetkým, čo k tomu patrí. Pamätá si, „Turné bola zábava. Hranie naživo bolo vzrušujúce. Ja som si len želal, aby tam bol nejaký gombík, ktorým by sa to všetko dalo vypnúť, chápete? Ak by bola moderná pop-kultúra iba o práci, vystupovaní a vytváraní nejakého druhu eufórie pre tých, ktorí sú náchylní mať radi to, čo robíte, ak by bol nejaký spôsob, ako to vypnúť, keď zídete z pódia, bola by to najlepšia práca na svete.“ Bohužiaľ, zahŕňa to oveľa viac.

 „Prístup mojich obľúbených autorov a umelcov k tvorbe obsahoval silný ľudský rozmer a o to som sa usiloval aj ja,“ hovorí Alexander. Ale ľutuje, „Uvedomoval som si – možno už od začiatku – že bude náročné zachovať aspoň kúsok toho citu.“ Vysvetľuje, „K pesničke ‚You Get What You Give‘ som mal, ako istý experiment, pomerne dosť politický text za veľmi, veľmi dlhú dobu, a niektorí ľudia, s ktorými som pracoval, z toho boli zdesení. V popovej pesničke som spieval o veciach, ako sú zdravotné poisťovne a korupcia – ‚Health insurance rip off lying‘ (preklad: Zdravotné poisťovne okrádajú a klamú); Úrad pre kontrolu potravín a liečiv a pokrytectvo vojny s drogami, ktorá nebola skutočná; ‚veľkí bankári‘ a Wall Street. Zmieniť sa o tom všetkom v popovej pesničke bolo, takto spätne, naivné bláznovstvo.“ Hneď po tej politickej narážke do svojej pesničky vložil, „skôr ako vtip,“ vety útočiace na Courtney Love a ostatné pop-kultúrne postavy tej doby. „Ale keď som ich uviedol hneď za sebou a potom som zbadal, že sa každý zameral na tento takzvaný „výprask celebritám“ miesto toho textu, ktorý hovorí o utláčateľoch, ktorí držia všetkých dolu –“ utrúsil, „to bolo niečo, čo ma tak trochu zbavilo ilúzií.“

Alexandrova vlastná rastúca popularita ho tiež znepokojovala. „Umelci si majú všímať život,“ hovorí, dodávajúc, že bolo čoraz ťažšie robiť to bez toho, aby si ľudia všímali ten jeho. Navyše ľudia chceli vedieť viac o jeho osobnom živote než o jeho umení. „Moji obľúbení umelci – Prince, Van Halen Davidom Lee Rothom, dokonca aj Madonna, keď robila svoje najzásadnejšie veci – boli pre mňa a mojich priateľov tajomní,“ zdôrazňuje. „To bolo niečo, čo robilo ich prácu presvedčivou, neposkytovali svoje názory na Twitteri a Facebooku každých 30 sekúnd. Nevedel som, čo Prince večeria, vďaka Bohu. Takže to bola súčasť tej idealizácie a myslel som, že by mohla byť viac súčasťou aj môjho života ako umelca“ – ibaže tá éra akurát končila.

Ale preňho asi najneznesiteľnejšie bolo naliehanie priemyslu samotného – „toho veľkého biznisu, ktorý poháňal tieto korporácie a nadnárodné spoločnosti vlastniace nahrávacie spoločnosti a všetkých sprostredkovateľov, cez ktorých umelci púšťajú svoju hudbu von“ – aby sa on a všetci umelci „prostituovali“, ak chcú pokračovať v robení svojho umenia. Príklad? „Účasť na akciách rádiových staníc, viete, kde ste museli predstierať nadšenie, typu, ‚Cool, práve vrcholí zábava s Party Prasiatkom!‘ (pozn.: Party Prasiatko bol maskot KQLZ, dnes už neexistujúcej stanice L.A. na frekvencií 100.3 AM) Chápete? ‚Hlási sa Gregg z The New Radicals a práve tu vrcholí zábava s Party Prasiatkom!‘ ‚Zábava s Party Prasiatkom‘ je symbolom všetkého toho najhoršieho, čo umelci, až dodnes, musia absolvovať a akokoľvek zlé sa to zdalo, odvtedy sa to ešte zmnohonásobilo. Pôsobí to ako smutný výpredaj umelcov. Je to zmluva s diablom: ak chcete, aby sa o vašej tvorbe vedelo, nebude to, žiaľ, iba o tvorbe. Avšak keď to prestáva byť o umení, umenie tým trpí.“

„Jednoducho mi chýbal ten pocit, že som umelec a som schopný písať každý deň pesničky a nemať pocit, že niekto kontroluje všetko, čo robím, a núti ma zodpovedať sa podnikovým akcionárom,“ hovorí Alexander. Navyše, dodáva, „chýbal mi môj starý život.“ A tak v roku 1999, iba rok po tom, čo sa ‚You Get What You Give‘ skoro stalo víťazom Billboard rebríčkov, odišiel z The New Radicals, otočil sa chrbtom sláve a bohatstvu a proste odkráčal.

O pätnásť rokov neskôr sa ho pýtam, či sa mu nikdy nezdalo, že hodil uterák do ringu príliš skoro na to, aký bol populárny. „Mám množstvo fantastických spomienok na množstvo úžasných vecí okolo toho,“ hovorí, citujúc úprimné interakcie fanúšikov ako určitý svetlý bod. „Ako sa hovorí, po vojne je každý generál. Keď sa na to pozriem spätne, možno som mohol a mal zariskovať a proste držať klapky na očiach a nohu na plyne. Ale v 28-ich, keď bol celý môj život o robení hudby, odrazu sa to začalo meniť na podporovanie stroja a vecí, ktoré mi prišli ako protiklady kreativity.“

Vtedy sa Alexander presťahoval do Londýna, kde sa usiloval nájsť spôsob, ako zostať hudobne kreatívny, no zároveň anonymný. „Vďaka Bohu za britský nahrávací priemysel a za ‚strýka Luciana‘,“ hovorí, odvolávajúc sa na šéfa Universal Music Group, Luciana Graingea, ktorý mu poradil písať a produkovať pesničky pre umelcov z UMG pod pseudonymami. „Chcel som, aby ľudia buď mali alebo nemali radi pesničku podľa vlastnej vôle,“ vysvetľuje. „Mohol som niečo robiť a zároveň mi to dalo pocit, že moja hudba je počúvaná a ja nemusím byť ten tajtrlík, ktorý to tam vonku hrá.“

Krátko po sebe Alexander napísal zhruba pol tucta celo-európskych hitov, vrátane ‚Murder on the Dance Floor‘ pre Sophie Ellis-Bextor a ‚Life Is a Rollercoaster‘ pre Ronana Keatinga. A potom Clive Davis, vedúci kreativec Sony Music Entertainment, priradil ‚The Game of Love‘, pesničku, ktorú Alexander napísal spolu s Rickom Nowelsom, Santanovi – „Bola to pre Santanu taká nepravdepodobná pesnička,“ diví sa – a výsledkom bol totálny hit, za ktorý Alexander vyhral Grammy. „Používal som iné meno a používal som ho asi päť rokov.“ Ale aj z takej diaľky stále cítil, že hudobný priemysel „sa menil a stával sa viac hromadný“ a „ja som akosi urobil krok späť do toho bodu.“ Alexander bol na roztrhanie, pendloval medzi Európou, New Yorkom a Los Angeles a vzal na seba prácu úplne nesúvisiacu s hudbou, ako napríklad obhajovanie výhod projektov čistenia vôd, pomoci chudobným a zavedenia Jánošíkovskej dane na pochybné účty, založené na rôznych vzdialených ostrovoch.

Potom, asi o dva roky neskôr, Alexandrovi zavolal spisovateľ-režisér-hudobník, John Carney. Carney dostal kontakt na Alexandra od svojho írskeho krajana Bona, ktorý bol vždy podporovateľom Alexandrovej práce a cítil, že by mohol byť skvelou pomocou v Can a Song Save Your Life?, Carneyho hudobne zameranom pokračovaní jeho nízkorozpočtového nezávislého filmu Once, ktorý v roku 2007 vyhral Oskara (a ktorý Alexander, filmový fanúšik, videl a miloval). „Telefonovali sme asi 90 minút, len sme sa rozprávali o filme a hudbe a začalo byť evidentné, že je to jednoznačne génius,“ Alexander spomína.

Carney potom poslal Alexandrovi návrh scenára o mladom páre: Grette (ktorú mala pôvodne hrať Scarlett Johansson, ale napokon ju hrala, ako „úžasne odvážny“ spevácky nováčik, Keira Knightley) a Davovi (popová hviezda Adam Levine), ktorí sa rozišli potom, čo sa Dave stal hviezdou a Gretta zostala v úzadí, no práve keď bola úplne na dne, objavil ju producent Dan (Mark Ruffalo). Alexander spomína, „Keď som čítal scenár, úplne ma to dostalo.“ Pripúšťa, „Videl som do určitej miery sám seba,“ vo všetkých hlavných postavách – v Grettinej čistej láske k hudbe, v Davovej skúsenosti so životom celebrity a v Danovom znechutení z dnešného stavu tohto priemyslu – a tak nemohol odolať šanci byť súčasťou takého projektu. „Prinútilo ma to ukončiť moju prestávku,“ hovorí. Akonáhle sa tak rozhodol, „šiel som do toho naplno. Ihneď som začal písať pesničky.“

A tak sa vrátil, už nie ako dieťa po dvadsiatke, ale ako muž v štyridsiatke – viac nestál pred mikrofónom, ale poskytol ho tým, ktorí boli najlepším možným produktom na vystupovanie. Cítil obrovský tlak, kým zbúchal tú jedinú hlavnú pesničku, okolo ktorej Carney skonštruoval väčšinu filmu a ktorá inšpirovala druhý a konečný názov filmu: pesničku, ktorú napísala Gretta – ako veľmi emocionálnu a „nevinnú“ pieseň – a ktorá bola vianočným darčekom pre Dava; Dave ju potom naspieval „v príliš rýchlej tanečnej verzií“ a spravil z nej hit; a ktorá bola nakoniec predstavená tretí raz, aby ukončila osud ich vzťahu. Bola to pesnička, ktorá musela znieť dobre v každom z týchto rozdielnych stvárnení a ktorú Alexander videl ako filmový „Purple Rain“, keď mala byť „čo najpokornejším záverom filmu, v ktorom sa všetko zviaže dohromady.“

Alexander a spoluautori Danielle Brisebois, Nick Lashley Nick Southwood zúrivo pracovali na tomto čísle, ktoré nazvali „Lost Stars“. Spomína si, „Cieľom bolo, aby bol každý text príbehom a myšlienkou sám o sebe, ale aj o tajomstve života, ktoré spočíva v tom, že všetci v tomto živote len prichádzame a odchádzame. Sme len stratené hviezdy. Sme zábleskom na obzore.“ Alexander pokračuje, „Táto pieseň bola asi najsmutnejšia, akú som kedy napísal, až pokým som musel zmeniť melódie a akordy, aby sa trochu dvíhala.“ Fungovalo to. Carney bol ohromený. „Keď som dal ‚Lost Stars‘ Johnovi, vrátili sa mi najkrajšie e-maily o tom, ako plakal nad klávesnicou. To bola asi najúžasnejšia skúsenosť, akú som kedy pri spolupráci zažil.“

Keď Alexander prvý krát uvidel film, ktorý sa točí okolo jeho hudby, neubránil sa slzám a odkedy v lete film teatrálne vyšiel do kín pod novým názvom Begin Again, dotklo sa ho, pre koľkých ľudí sa pieseň „Lost Stars“ stala takou významnou a zmysluplnou. „Ten fakt, že niektorí ľudia počuli pesničku a cítili slzy radosti miesto sĺz smútku? To je na tom všetkom najuspokojivejšie.“ Aj vďaka tomu chce ďalej nachádzať výstupy pre svoju hudbu vo filmoch, pretože verí, že filmy sú teraz ideálnymi prostriedkami, cez ktoré môžu hudobníci sprostredkovať svoju hudbu. „Nezávislé filmy, alebo ktorékoľvek filmy, ktoré majú dôležité posolstvo a neboja sa ísť proti prúdu, sú nový rock ‘n roll,“ tvrdí Alexander.

Takže ... je teraz „späť“ z toho, čo označil za „predĺženú nedeľnú prestávku“?

Obavy, ktoré ho prinútili odísť z biznisu prvý krát, nie sú celkom preč. „Rock ‘n roll sa, nanešťastie, stal príliš rovným, rozplynul sa,“ vraví smutne. „Láme mi to srdce, keď vidím, ako texty hrajú druhé husle popri zvukoch a rytmoch, ktoré tam síce stále patria, ale moji obľúbení umelci ich zmiešali dohromady." Navyše, Alexander sa stále nepreniesol cez „korporativizmus a celebritný úpadok hudby – cez spevákov založených na tom, ako vyzerajú alebo koľko prezretí na YouTube majú ich egocentrické, bizarné videá, miesto toho, aby sa snažili nájsť nového Dylana alebo Princa – čudákov, zatvorených vo svojich izbách, ľudí ktorí si doma robia svoju hudbu, výstredných vyhnancov. To bola vždy práca hudobného priemyslu.“ A kultúrna posadnutosť celebritami sa iba zhoršila: „Pre umelcov je snom dotknúť sa ľudí svojím umením. Teraz to vyzerá, že umelci sú propagandou na selfie.“

V skutočnosti mu ani tak nechýba to, že nie je ten chlapík vpredu – „Iba to prechádzanie sa po pódiu a pocit tej elektrickej energie,“ hovorí, dodávajúc, „Išlo to mimo mňa. Bolo to skoto ako tento záhadný alternatívny vesmír, do ktorého celkom nepatrím – ale bola to sranda.“

Avšak, hovorí, „som späť natoľko, aby som stále písal tú najlepšiu hudbu, akú som kedy urobil, a aby som, dúfajme, našiel spôsob, ako povedať veci, ktoré by inak neboli v umení povedané,“ a tiež „aby som našiel tie správne hlasy alebo správne projekty, ktoré by mohli priniesť tieto pesničky svetu.“

Je nejaká šanca, že by sa ešte raz stal jedným z tých hlasov? „Ó, Bože,“ hovorí Alexander so smiechom. „Dám vám vedieť!“

 

You Get What You Give

Lost Stars

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?