Znudené decká

Autor: Lucia Švecová | 27.2.2014 o 22:48 | Karma článku: 6,69 | Prečítané:  630x

„Mne sa nechce", „ja som sa neučil", „mňa to nebaví" - rodičia a učitelia, však sú vám tieto vety dobre známe? Ale keby ste sa opýtali napríklad svojich starých rodičov, tí v živote niečo také od dieťaťa nepočuli. Zmenila sa doba. Ale naozaj s tým nemôžeme niečo spraviť? Tieto deti a mladí ľudia majú byť raz našou budúcnosťou. Asi by mali byť lepšie vychovaní, ak sa nechceme svojej budúcnosti báť...  

 

Píšem tento článok, hoci som vlastne len dieťa. Nie, nemyslím si, že som niečo viac, len mi je ľúto, keď okolo seba vidím mládež, ktorá má talent, schopnosti, možnosti, no nič z toho nevyužíva, naopak, ešte sa sťažujú, pretože všetky tieto veci od nich vyžadujú určitú námahu. Je mi to ľúto, avšak verím, že niečo sa s tým dá robiť, že takto to nemusí skončiť. Plamienkom nádeje je už len to, že ešte pred nejakými dvadsiatimi rokmi deti také neboli - v tom prípade dokážeme vypátrať pôvod tejto zmeny a zmeniť to. Ja sa určite hodlám chopiť nejakej zmeny, pretože si všímam svet okolo seba, a tento svet, so všetkými problémami, nepokojmi a nenávisťou, potrebuje od nás mladých veľké veci (ktoré nebývajú ľahké). Buďme odvážni!

Keby sme sa vrátili skutočne ďaleko do histórie, zistili by sme, že voľakedy sa bežne 16 ročné dievčatá vydávali, 15 roční chlapci sa zúčastňovali vojen a tým sa stávali dospelými, a nemusíme hľadať ani tak ďaleko, aby sme našli mladého Dominika Savia, ktorý sa v podobnom veku stal svätým. Keby sme sa pozreli do iných krajín, našli by sme deti, ktoré snívajú o tom, aby mohli chodiť do školy a učiť sa nové veci - zatiaľ čo naše deti chcú školu podpáliť. Na začiatku minulého storočia naši starí rodičia od detstva pomáhali na poli, alebo na statku, a učili sa, že veci nedostanú vtedy, kedy chcú, ale že si ich musia odpracovať. Ako to vyzerá dnes u nás na Slovensku (a v celej západnej Európe)? Ľudia často skutočne nedospejú celý svoj život. Ženy dávajú deti do detských domovov a muži sa nevedia postaviť za svoj názor. Deti sa sťažujú, ako majú nehorázne veľa učenia a rodičia im dávajú za pravdu, hoci ešte v neblahej pamäti sa práve ich rodičia učili omnoho viac a nesťažovali sa. Všetci teenageri sú zvyknutí, že dostanú čo chcú a kedy chcú. Majú internet, vďaka ktorému nemusia nikam chodiť a na nič čakať, majú mobily, vďaka ktorým sa už ani nemusia osobne zapodievať s ostatnými ľuďmi, a majú peniaze od rodičov, ktorí na nich nemajú čas, takže nie sú zvyknutí, že by im niečo kládlo prekážky. Lenže raz tie prekážky prídu, a vtedy títo mladí ľudia nedokážu reagovať inak ako malé batoľa - plačom, prečo nedostali, čo chcú? Nie, nemyslím si, že je to v poriadku, ani že takáto mládež dokáže ovplyvniť budúcnosť. Ja to chcem zmeniť.

Popri normálnej škole už deviaty rok študujem hudbu na základnej umeleckej škole. Vydržala som až do druhého stupňa, a takých je nás dnes, bohužiaľ, veľmi málo. Za to je to pre mňa obrovský prínos. V čom? Nemyslite si, že som od siedmich rokov milovala vážnu hudbu a túžila byť svetoznámou klaviristkou. Nie, hudba sa mi len páčila a keďže som mala doma vzor otca hudobníka-samouka, aj ja som sa chcela hudbe venovať, no ja som mala dokonca aj možnosť naozaj sa to naučiť v škole. Prvé roky boli trápenie. Viete si to predstaviť, mne sa páčila hudba, normálna hudba, kde ľudia reálne hrajú v určitom tempe a v určitej rýchlosti, no ja som vedela len pomaly zabrnkať pár tónov. Toto ma má baviť?! Vtedy aj pár mojich kamarátov, ktorých tiež rodičia poslali na ZUŠ-ku, dostalo takýto pocit a postupne sa odhlasovali, pretože ich to už nebavilo. Aj ja som sa už chcela odhlásiť. Bola som lenivá cvičiť na klavíri a pani učiteľka bola prísna, tak som sa často až bála prísť na hodinu, pretože som si bola vedomá, že ešte neviem, čo som mala vedieť už pred dvomi týždňami. Tak som to raz povedala rodičom. Ale, vďaka Bohu, rodičia neboli mnou tak ľahko ovplyvniteľní a nebežali ma hneď odhlasovať. Povedali mi, aby som počkala ešte nejaký rok a potom uvidím. Vtedy som nebola spokojná, ale keď som to vydržala, predstavte si, začalo ma to fakt baviť! Zlepšila som sa, zamilovala som si vážnu hudbu, až som v tom postupne naozaj dokázala nájsť krásu. Dnes plánujem hudbu ďalej študovať a raz učiť na umeleckej škole. Začala som okrem klavíra študovať aj organ, chodím po súťažiach a prehliadkach, a páči sa mi to, je to skvelé a naozaj ma to baví. Za to všetko však vďačím len tomu, že mi rodičia nedovolili vzdať sa hneď a ja som potom začala tvrdo makať.

Aby ste ma nechápali zle, nechcela som sa teraz nejak chváliť, alebo vyvyšovať. Chcela som len z vlastnej skúsenosti potvrdiť, že to nie je zadarmo, že je potrebné robiť ťažké veci a až potom príde tá odmena, ktorú všetci hľadajú, avšak sú zvyknutí dostať všetko hneď a tak nevydržia pre to dlhšie niečo robiť. Za posledné dva týždne sa u nás v ZUŠ-ke niekoľko žiakov odhlásilo z klavíra. Dovolím si dedukovať, že asi ich rodičia nechceli, aby boli detičky smutné a nespokojné a aby sa museli učiť také ťažké veci. Hej, najprv to vyzerá, že to sú tí najmilujúcejší rodičia, tie deti majú úplne všetko. Lenže v skutočnosti je to tým deťom na škodu. Oni sa nenaučia makať, ale zvyknú si, že sa celý svet prispôsobí len im, aby mohli dostať, čo chcú a kedy to chcú. Oni preto neskôr nebudú schopné robiť veľké veci, meniť veci a žiť šťastný život. Oni sa stanú ľahkou obeťou hnania sa za majetkom a pôžitkom. Zatiaľ čo tie „chúďatká" deti, ktoré rodičia neodhlásili a oni ďalej musia chodiť do tej strašnej ZUŠ-ky (alebo iného krúžku, čokoľvek), sa naučia dosahovať úspech, nakoniec v tom nájdu tú krásu a šťastie a budú schopné zmeniť svet.

No ale aby sme nehádzali všetku vinu na rodičov a dobu. Každý mladý človek preto sám môže niečo spraviť, ak samozrejme sám chce niečo viac, ako tento vkuse nespokojný život v kolotoči naháňania sa za vecami. Chce to však nejakú prácu. Zaprieť sa a učiť sa v škole aj ťažké veci a veci, ktoré ma nebavia. Zaprieť sa a vydržať pri nejakom koníčku, nemeniť záľuby každý týždeň. Zaprieť sa a poctivo získavať veci, nie drankať od rodičov ďalšie vreckové (alebo sa aspoň zaprieť, keď už nejaké peniaze dostanem, a odložiť si ich, neminúť na nepotrebné hlúposti). Vyzerá to ako samé zapieranie - nuda a námaha, no hrôza. Ale našťastie máme ešte vo svete dosť príkladov ľudí, ktorí toto strašné obdobie vydržali a dočkali sa naozaj skvelých vecí (Steve Jobs, L. v. Beethoven, Štefan Banič,....).

Zišlo by sa prečítať si napríklad knihu Robiť ťažké veci od Alexa a Bretta Harrisovcov. Verím, že nie som sama, ktorá sa nechce lenivo vzdať, ale niečo dosiahnuť. Verím, že mladí ľudia stále dokážu byť odvážni a silní. Verím, že naši rodičia pre nás chcú naozaj šťastný život.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?