Prečo verím...

Autor: Lucia Švecová | 26.8.2013 o 10:50 | (upravené 27.8.2013 o 16:27) Karma článku: 7,50 | Prečítané:  913x

Som kresťankou a som na to hrdá! Mnohí si môžu povedať, že som asi blázon, alebo že som fanatik. No ja jednoducho poznám svojho Boha a milujem ho. Celý môj život je jedným svedectvom Božej lásky (rovnako ako ten váš, aj keď to možno nie je také očividné) a tak by som vám o tom všetkom chcela porozprávať.

 

Pred pár rokmi som bola jedna z tých deciek dnešnej doby. Snažila som sa vyzerať ako baby okolo mňa, pretože mi záležalo hlavne na tom, aby ma brali. Lenže vždy som bola trochu iná (pretože každý je originálny) a nikdy to nefungovalo. A tak som chodievala zo školy s plačom, ako ma nemajú radi, ako som sa zas pohádala s kamarátkami... Vtedy som životom len tak nejak bezcieľne prechádzala. Musím chodiť do školy, mala by som aj do tej ZUŠ-ky, keď mi to už rodičia platia a rada by som lepšie vychádzala so spolužiačkami. No všetko to bolo také dosť bezcieľne a ja som sa skôr tárala a potuľovala než kráčala po ceste života. Teraz už viem, že moje srdce hľadalo Boha, od ktorého ale malo ďaleko a nevedelo ho nájsť. No našťastie, Boh to srdce hľadal tiež :) .

Môj život sa začal meniť v roku 2011, kedy som mala možnosť vstúpiť do skautingu. Hneď od prvých stretiek som medzi skautmi našla prvých skutočných priateľov. Boli tam starší chalani, s ktorými som sa prvý krát začala baviť o Bohu a ktorí sa tam o mňa tak trochu otcovsky starali. Ale boli tam aj baby, s ktorými som si mohla ako obyčajné dievča pokecať. A s prvým táborom prišli úžasné dobrodružstvá, ktoré nás spojili. Skauting bol asi prvým dotykom Boha, ktorý som aspoň trochu cítila. A preto je skauting takou mojou srdcovkou, ktorej som slávnostne sľúbila, že ju neopustím.

Ešte to leto prišiel totálny zvrat. Udalosť, ktorá navždy zmenila môj život. Bolo to 17. augusta 2011. Možno ste zachytili v správach, autonehoda na dialnici v Banskej Bystrici pri Tescu. Šli sme so starým otcom a otcom z Dolného Kubína od zubára. Starý otec bol sudca a vynikajúci šofér. Keď sme nasadli do auta, bola som veľmi unavená, a tak mi dedo povedal, že si môžem ľahnúť na zadné sedadlá (takže som bola nepripútaná) a spať. Otec sedel na sedadle spolujazdca, ale cestou zaspal tiež. Nikto sme si nič nevšimli, dedo nespomínal, že by mu bolo zle, ani nič také. Ale v Bystrici zrejme dostal infarkt, takže kvôli tomu v kŕči otočil volant a my sme v rýchlosti 90 km/h narazili do lampy pri odbočke k Nay electrodomu. Dedo bol na mieste mŕtvy, ja v bezvedomí, otcovi sa len trochu skrivil chrbát. Našťastie tam pri Tescu bolo veľa ľudí, aj doktorov, a hneď volali záchranku. Pri náraze ma vzadu otrieskalo o dvere a predné sedadlá. V nemocnici zistili, že som mala niekoľko pohmliaždenín mozgu, pohmliaždené pľúca a natrhnutú slezinu. Vonkajšie zranenie som mala len jedno menšie na ruke, a tak keď sa otec pri náraze prebudil, riešil najprv svojho otca, nakoľko na mne veľa nevidel. No ja som mala tak vážne vnútorné zranenia, že som týždeň strávila v kóme. Hneď, keď sa všetci naši známi a priatelia dozvedeli, čo sa stalo, začali sa za mňa horlivo modliť. No môj stav sa zhoršoval. Doktori dokonca pripravovali rodičov na to, že ak sa vôbec prebudím, tak nebudem vedieť chodiť, rozprávať ani vidieť. Každé ďalšie vyšetrenie opuchu mozgu bolo horšie. A tak sa všetci modlili ešte viac. Slúžili sa za mňa omše na takých miestach ako v Turíne, v Lurdách či v Madride, keďže sme mali priateľov práve vtedy na Svetových dňoch mládeže v Madride. A vtedy... prišiel ku mne do nemocnice kňaz a dal mi pomazanie chorým. Všetci zotrvávali v modlitbách. A stal sa zázrak :) . Na druhý deň... som sa prebudila z kómy. A nie len to, bola som úplne vporiadku! Samozrejme, po takej dlhej nehybnosti ma ešte nedržali nohy, a tak som sa na ne mohla postaviť až o týždeň, ale aj vtedy, keď som sa postavila, chodila som ako pred tým. Zobudila som sa, a aj pamäť som mala dobrú. Do času, kedy som v aute zaspala, som si pamätala všetko. Pretrvával len jeden problém, zle som videla. Ale s mamou sme si spomenuli, že práve moja patrónka, svätá Lucia, je spájaná s očami a tak by mohla pomôcť, nuž sme sa pomodlili. Po modlitbe som si zdriemla a zobudila som sa so zdravým zrakom! Doktori a sestričky z celého oddelenia sa na mňa chodili pozerať ako na zázrak (veď on to aj skutočne zázrak bol).

To je najväčšie svedectvo môjho života. Boh ma nikdy nenechal v kaši. A stále ma viac presviedča o tom, že môžem robiť veľké veci, že dokážem veľké veci a že MÁM robiť veľké veci, pretože som dostala druhú šancu. Toto bolo svedectvo, ako veľmi ma Boh miluje. Že som jeho milovaná dcéra, o ktorú sa stará a ktorú nenechá zahynúť. A v neposlednom rade to bolo svedectvo toho, že Bohu NIČ NIE JE NEMOŽNÉ! Môj život sa zmenil. Vtedy ešte nie tak veľmi, ja som si ten zázrak tak veľmi neuvedomovala, pretože som si ani veľmi neuvedomovala aký vážny bol môj stav, nakoľko som celú dobu prespala. Ale od vtedy si ma začal Boh čoraz viac priťahovať. Keď som sa vrátila do normálneho života, ako prvé som prehodnotila svoje hodnoty a postoje... Už som sa nesnažila páčiť tomuto svetu. Tušila som, že som tu pre niečo iné.

Ešte viac sa môj život zmenil od 1. júna 2012. Vtedy sa v našej farnosti (rovnako ako v mnohých iných farnostiach po celom Slovensku) konala Noc kostolov. Súčasťou programu boli aj chvály, ktoré robili zasvätení bratia a sestry z Koinónie Jána Krstiteľa. Tam som verejne odovzdala svoj život Kristovi. Zverila som sa celá jemu do rúk. Hneď vtedy ma jeden externý brat a jedna externá sestra z Koinónie pozvali do Domu modlitby, ktorý robievajú. A tak som pozvanie prijala. Tam som našla svojich skutočných a opravdivých priateľov, tam sa ma Boh dotýkal znovu a znovu cez všetko, čo som počula. Tam som našla svoj nový život v Kristovi :) . Dom modlitby je ostrovček pokoja, radosti a Božej lásky uprostred búrky tohto sveta. Chválime tam Boha, spievame, radujeme sa, voláme na Ducha Svätého, modlíme sa za seba navzájom a zdieľame sa, o svojich životoch, o tom, čo prežívame, jednoducho, sme tak skutočnými priateľmi, pretože nás spojil Kristus. Nikdy neprestanem Bohu ďakovať za to, že ma priviedol do Domu modlitby.

A tak žijem svoj život s Kristom. Rozhodla som sa mu úplne veriť, pretože hlavne posledný rok zvykne meniť moje plány a moje rozhodnutia, no vždy k niečomu oveľa lepšiemu. Darovala som mu skutočne všetko, chcem len to, čo chce on, môj jediný Boh a Pán :) môj priateľ a Spasiteľ, moja opora a moja láska, môj Otec a môj brat - Otec, Syn Ježiš Kristus a Duch Svätý ako jediný a ten istý Boh! Posledný rok mi posiela stále viac dôkazov svojej lásky, ako napríklad úžasného priateľa, s ktorým spoločne napredujeme na ceste viery, ako všetkých úžasných priateľov a kamarátov, ktorých nachádzam stále viac a naše priateľstvo je stále hlbšie, ale aj ako drobné veci a drobné krásy prírody, ktoré stvoril aj pre mňa. Tak, pre toto všetko verím. Verím a vždy veriť budem! Smerujem ku večnému Kristovmu životu, stávam sa Kristom všade tam, kde som. Toto píšem, aby som aj vás povzbudila vo viere. Boh sa vás osobne nemusí dotýkať takýmito očividnými vecami, akože vám zachráni život. Boh je nežný Ženích, prichádza v tichu a jemne. Ale určite sa vás chce dotknúť, pretože povolanie nového života v ňom je pre nás všetkých. Nebojte sa mu odovdzať a uvidíte, že váš život bude nový a lepší :) . Tak nech vás Boh požehnáva!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?